Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

OTROK EVANJELIZÁCIE

            Dostala som ponuku pracovať pre istú kresťanskú organizáciu. Po spolupráci, ktorá mi bola navrhnutá, som roky túžila. Vnímala som, že toto je tá oblasť, kde môžem uplatniť svoje dary, ktoré som dostala do vienka. Navyše to znamenalo viac pracovať pre šírenie Božieho kráľovstva, pomáhať iným ľuďom nachádzať a poznávať Boha. Tým moja túžba takto pracovať ešte viac vzrástla. Už roky predtým som sa snažila čo-to v tejto oblasti „vytvoriť“, stále však ostávalo mojim nesplneným prianím venovať sa takejto činnosti naplno. A zrazu tá ponuka prišla. Bola som šťastná.
            Moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. Za pár dní som vytvorila nový projekt. A v hlave sa rodili myšlienky pre vznik ďalšieho. V práci som si vzala pre mňa tak vzácne dni dovolenky, aby som to všetko dala na papier. Starostlivo som vnímala každú situáciu, aj toho najvšednejšieho dňa, ktorá by mohla prostredníctvom projektu oznámiť človeku: „Hľa, je tu Boh, chce ku tebe prehovoriť...“ Mnohé, čo nesúviselo s touto činnosťou, bolo pre mňa zrazu stratou času. Zredukovala som rozhovory s manželom, nepristavovala som sa pri svojich známych, počítala som, koľko hodín každého dňa môžem využiť. Dostavili sa problémy so zaspávaním, v noci som bdela a opäť „tvorila“.
            Nestalo sa mi to po prvýkrát, ale stratila som svoj vnútorný pokoj. Ako vždy, keď som sa pre niečo veľmi nadchla. A nie raz to súviselo so službou Bohu. Osobný vzťah s Bohom, na udržiavanie ktorého som si vždy rada našla čas, zrazu ochabol. Chcela som sa modliť, ale moje myšlienky lietali okolo mojich projektov. Šla som na svätú omšu, kde som takmer vždy dokázala nájsť stratený pokoj, ale hĺbka jej tajomstiev ostávala len na povrchu môjho srdca. Mala som množstvo predstáv, ako chcem slúžiť Bohu i ľuďom, ale „stratila som samotného Boha“ a už ani zďaleka som sa necítila šťastná. Vedela som, že to nie je dobré, a zmohla som sa len na bezmocné: „Bože, pomôž!“
            Ako prvé sa mi „pripomenulo“: púšť a modlitba. Zároveň som si spomenula na jednu príhodu zo života Matky Terezy. Ako za ňou prišli jej sestry, ktoré sa sťažovali, že nestíhajú toľko práce, toľko náročnej starostlivosti o chorých a zomierajúcich. A vtedy Matka Tereza zareagovala prekvapujúco: zdvojnásobila čas určený na modlitbu - namiesto toho, aby z tohto času ubrala.
            I ja som sa rozhodla vyhradiť si na modlitbu viac času. Zriekla som sa svojich slov, skôr som vnímala, čo Boh chce povedať mne. I keď to išlo spočiatku ťažko, prosila som Boha, aby mi pomohol vniknúť do hĺbky poznania jeho samotného.
            Myslím, že na takéto modlitby odpovedá Boh veľmi rád. V stretnutí s ním som postupne nachádzala stratený pokoj. To druhé, čo ma takmer súčasne z Ježišovho prebývania v púšti oslovilo, bola myšlienka pôstu. Nie pôstu od jedla, ale od nutkavých myšlienok, ktoré sa točili okolo mojej úspešnej evanjelizácie. Svojich predstáv som sa na čas vzdala. Chvíľu to bolo „nemožne“ ťažké, ale v spojení s modlitbou som po čase opäť pocítila ten pocit nájdenej slobody. Slobody Božieho dieťaťa!
            A najzaujímavejšie na tom je to, že v tejto púšti, kde modlitba napĺňa srdce človeka a pôst ho kontroluje, sa začali rodiť nové myšlienky. Myšlienky na nové projekty - boli to však už myšlienky triezve, slobodné, túžiace pozdvihnúť seba i svet viac k Bohu. Myšlienky, ktoré viac nezotročovali, naopak, ktoré dávali čas na rozhovor s manželom, na stretnutie s človekom, na prechádzku krásnou prírodou bez rozmýšľania nad tým, čo z toho možno pre moju evanjelizačnú činnosť „vyťažiť“.
            Nemyslela som si, že aj služba Bohu môže človeka až tak zotročovať. Dnes viem, že áno. Predovšetkým, ak sa pritom nestaráme o prítomnosť Boha v srdci. Buďme si vedomí toho, že pri šírení a realizácii aj tých najušľachtilejších ideí  to prvé a najpodstatnejšie pre nás je rozvíjať náš vzťah s Bohom. Lebo tým najdôležitejším poslaním pre nás nie je viac slúžiť, ale viac milovať.