TragickÝ paradox(1)

           Dvadsiate storočie postavilo človeka pred paradoxy, ktoré predtým nepoznal. Jeden z tých najviac zarážajúcich a tragických je ten, ktorý dnes všetci poznáme pod menom “kríza“. V čom spočíva jeho podstata a prečo vznikol?

           Je známe, že ľudstvo už oddávna sníva o vytvorení raja na zemi a v priebehu celej svojej existencie vynakladá všetko úsilie na to, aby sa ten sen zrealizoval. Avšak teraz, na začiatku tretieho tisícročia sa zdá, že všetko toto úsilie a s ním celé more krvi, ktorá bola preliata v mene tohto sna, sa ukázalo ako márnivé a ľudstvo priviedlo k opačným výsledkom.

           V čom je toho príčina?

           Ohromujúci vedecko-technický progres, dosiahnutie vysokej životnej úrovne vo vyspelých krajinách a zároveň strmhlavý úpadok v nich kresťanstva spôsobuje, že veľký počet ľudí privádza nie k sľúbenej blaženosti, ale sklamaniu v živote, strate jeho zmyslu, morálnym zvrátenostiam, ťažkým nervovopsychickým poruchám a samovraždám, ako to potvrdzujú štatistiky. Antikultúra, amorálnosť, pseudonáboženstvá sa rozmnožujú s takou katastrofickou rýchlosťou, že na našej planéte reálne ohrozujú a ničia všetky tradičné duchovné hodnoty.

           No chamtivosť po komforte sľúbenom vedeckotechnickou revolúciou natoľko očarovala celé ľudstvo, že zabudlo nielen na duchovné, morálne a náboženské hodnoty, ale aj na svoj život, nehovoriac o živote svojich potomkov. Rozkoš, pôžitok, potešenie, výhody, moc, večné to vášne a nemenní spoločníci komfortu súčasného človeka doslova zviedli z rozumu a úplne ho zotročili. Nútia ho zničiť aj to, bez čoho sa žiť nedá, čiže samotnú prírodu, ktorej súčasťou on sám je. Následkom toho sú krízy, ktoré čoraz silnejšie zarážajú súčasný svet. Najvážnejšia je ekologická. Ľudstvo sa ocitlo pred reáliami, ktoré ohrozujú nielen blahobyt človeka, ale aj samotný život na zemi a stále viac spochybňujú zvolenú cestu rozvoja.

           Vedecko-technická úroveň našej civilizácie dnes v princípe umožňuje aby úsilie, dokonca veľmi úzkeho okruhu ľudí, mohlo v priebehu niekoľkých hodín nenávratne zničiť všetky vyššie formy života. Akademik Ruskej akadémie vied N. Mojsejev v svojej práci “Byť či nebyť... ľudstvu?“ napísal: „Globálna katastrofa môže vypuknúť tak rýchlo, že ľudia proti tomu budú bezmocní. Nádejanie sa na techniku je absolútne zbytočné, nové technológie nás nezachránia... Nevyhnutné sú nové prikázania...“.

           Skutočne paradoxný jav! Mimochodom, pripomeňme si biblické slová: „Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie, očakával som svetlo, avšak prišla tma“(2). Kam vedie človeka súčasná civilizácia? Kde je prameň hroziacej globálnej katastrofy?

(1) http://www.alexey-osipov.ru/books-and-publications/
(2) Job 30, 26.

           Niet pochýb, že je zakorenený v idei, ktorou ľudstvo žije. Odpovedzme si na jednoduchú otázku. Na čo sa dnes spravidla obracia pozornosť pri výchove a vzdelávaní človeka? Samozrejme, že na to, aby mu boli dané vedomosti a znalosti, profesia, návyky kultúrneho správania, ďalej na to aby mohol získať maximum materiálnych a kultúrnych blah a takým spôsobom sa tu na zemi mohol zariadiť čo najlepšie. Tu, toto je ten kód, ktorý určuje obsah celého života súčasného človeka, súčasnej civilizácie. Ale prečo toto zameranie sa na “Tu“ nevedie k predpokladanému spoločenskému prekvitaniu, ale ku konečnej planetárnej tragédii? Odpoveď nájdeme v jednom zo základných zákonov ľudskej prirodzenosti.

           No skôr, než si o ňom povieme, obrátime svoju pozornosť k nasledujúcim faktom.

           Existuje určitá hierarchia a podriadenosť v plánoch bytia. Je fyzikálna úroveň, ktorá je najnižšia, hoci dodnes nie je ľudstvom preskúmaná. Ďalej je biologická úroveň, ktorá je principiálne nad fyzikálnou. Na druhej strane je táto úroveň v porovnaní s psychologickou (duševnou) nižšie (jasne o tom svedčí, napríklad, ohromná sila človeka nachádzajúceho sa v stave afektu, alebo smrť matky pri zvesti o úmrtí dieťaťa). Ešte vyššia úroveň, ktorej sú v človeku podriadené aj biologická, aj psychologická stránka života je úroveň morálna. V mene pravdy a svedomia je človek schopný obetovať všetok svoj blahobyt. Samotný život pred nimi stráca svoju hodnotu. Koľko “mučeníkov za ideu“ história pozná!

           Avšak najvyššou úrovňou bytia je duchovná, pred ktorou je morálna akoby druhoradá, podriadená. Ak morálka človeka hodnotí na základe charakteru jeho vzťahu k druhým ľuďom, rodine, zákonu, okolitej prírode, vonkajšiemu svetu, teda na základe jeho činnosti, tak duchovnosť je absolútne iná kategória. Pozná sa na základe skrytých pohnútok duše, na základe jej čistoty od všetkej vnútornej špiny, predovšetkým od otroctva trom hlavným idolom, na oltári ktorých človek od počiatku svojho bytia na tejto zemi obetuje všetky svoje sily, talenty, a často aj samotné svedomie. Je to hľadanie pôžitku (komfortu, potešenia, zábavy...), materiálnej hojnosti a slávy (pochvál, ocenení, hodností, popularity...) a podľa vyjadrenia otca Doroteja, žiadostivosti, lakomstva a slávybažnosti.

           Duchovnosť si samozrejme vyžaduje vysokú morálku, ale morálka zďaleka nie vždy svedčí o skutočnej duchovnosti. Lebo nezriedka, človek zo spoločenského uhla pohľadu s bezchybnou morálkou je nakazený takou pýchou, ctižiadostivosťou, závisťou, chamtivosťou a podobne, že v skutočnosti sa javí ako “svätý satan“. V takomto prípade morálka stráca všetok svoj význam.

           Táto podriadenosť úrovni bytia hovorí o veľmi dôležitom. Ukazuje sa, že duch človeka, ako nejaký kryštalizujúci roztok, rodí “kryštály“ všetkých nižších úrovní jeho života, ktoré určujú obsah a charakter vo všetkých oblastiach jeho života. V konečnom dôsledku sa duch človeka a jeho podstata formuje tým cieľom, ktorý si pred seba v svojom živote postaví.

           Ten cieľ môže byť nasmerovaný k hľadaniu zmyslu života, pravdy, svätosti. O takejto duchovnosti písal apoštol Pavol: „Ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, dobrotivosť... Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému“(3).

           Ale konečným cieľom človeka nemusí byť niečo vyššie než napríklad spokojnosť nárokov žalúdka, hľadanie slávy, bohatstva, pôžitku alebo snaha o získanie poznaní, estetického cíte­nia, či kariérny rast. Vtedy všetky duchovné hodnoty ako hľadanie pravdy, Boha, duša, večnosť, čistota svedomia, láska k druhému človeku, obetavosť, nezištnosť sa v tomto živote stávajú len prekážkami a menia sa nič. Či nie je jasné, ako sa pri takomto duchovnom nastavení bude rozvíjať činnosť jednotlivca, život spoločnosti, národov a celá civilizácia?

           Nešťastné následky takejto plytkej, čisto materialistickej “duchovnosti“, ktorej perspektíva je zničená nevyhnutnou smrťou človeka vždy videli múdri ľudia. Známi ruský publicista Ivan Sergejevič Aksakov v súvislosti s tým povedal pozoruhodné priam prorocké slová: „Progres, popierajúci Boha a Krista, sa nakoniec stane regresom. Civilizácia nakoniec zdivočie. Sloboda sa zamení za despotizmus a otroctvo. Človek vyzlečúc zo seba Boží obraz nevyhnutne vyzlečie, dokonca už vyzlieka, aj obraz človeka a zahorí po obraze zvera“.

           Zdá sa vám, že to bolo povedané veľmi tvrdo? A či súčasné, svojim rozsahom a ostrosťou nebývalé morálne, sociálne, ekologické, ekonomické, vojenské a iné problémy nesvedčia o charaktere “progresu“, ktorý odvrhol Krista a Jeho duchovné a morálne hodnoty?

           Či propagácia (zákonná!) akejkoľvek nemorálnosti a otvoreného výsmechu nad telom a dušou človeka, sloboda akýchkoľvek zvrátenosti, vláda zlatého teľaťa, diktát korupcie, podsvetie a podobne, nie je svedectvom zdivočenia sveta, ktorý odvrhol Krista?

           Či súčasná demokracia nie je faktickým despotizmom viditeľnej či skrytej ekonomicko-priemyselnej oligarchie a zahaleným otroctvom národov?

           A nakoniec, úplná prípustnosť okultizmu, mágie, čarodejníctva, satanizmu a otvoreného popierania akejkoľvek svätyne (“náboženská sloboda“), zákonná propagácia kultu krutosti a násilia, či to nie je vyzlečenie zo seba Božieho a ľudského obrazu súčasnou civilizovanou spoločnosťou a “horlenie po obraze zvera“, teda antikrista?!

           Duch si vytvára formy! Akú duchovnosť človek, či spoločnosť má, také sú aj vonkajšie plody života. Táto jednoduchá pravda je kľúčom k tajomstvu paradoxu našej civilizácie. Priamo vychádza z Kristom zvestovaného základného zákona ľudského života a konania: „Nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čo si oblečieme?... Ale hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a všetko toto vám bude pridané“(4). Pod Božím kráľovstvom v danom kontexte treba chápať nie kráľovstvo večného života, ale svätosť duše v tomto pozemskom živote. Lebo Kristus povedal: „Kráľovstvo Božie je vo vašom vnútri“(5).

           Človeku aj spoločnosti, ktorí si za svoj cieľ postavili vytvárať toto kráľovstvo vo svojom vnútri, bude všetko nevyhnutné pre vonkajší život pridané. Lebo je jasné, že všetky krízy sa zrodili pri odstúpení človeka od nesporných, svätých noriem duchovného a morálneho života. Tento evanjeliový zákon si môžeme prečítať aj obrátene: „Ak najprv budete hľadať nie Božie Kráľovstvo a jeho spravodlivosť, tak v konečnom dôsledku stratíte aj čo jesť, aj čo piť, aj čo obliecť“, čiže samotný pozemský blahobyt.

           Toto je odpoveď na hlavnú otázku súčasnej doby: prečo sa ľudstvo nepribližuje k triumfu úplného blaha na zemi, ale s katastrofickou rýchlosťou ku konečnej a nenávratnej tragédii?

           Principiálna chyba ľudského uvažovania spočíva v počiatočnej idei civilizácie, teda v tom, že človek živelne, nerozumne vidí cieľ svojho života nie v duchovnom a morálnom rozvoji, ale predovšetkým v žiadostivosti, lakomstve, slávybažnosti, čiže v kulte týchto pohanských idolov. Tie idoly zotročujú a oslepujú myseľ, v dôsledku čoho pôsobenie človeka získava klamlivý charakter a ako bumerang sa obracia proti nemu. Vášne sa stali bohmi človeka, vedú ho do záhuby, pretože v svojej podstate sú utrpením(6) a smrťou. Preto je ich pestovanie totožné so samovraždou. Z tejto chyby vyvierajú zákonité rezultáty, čiže rozrastajúce sa krízy.

           Človek očakáva plody, ale nemyslí na korene. No bez starostlivosti o nich strom života vysýcha, a samotné jeho plody sú trpkými a jedovatými.

         Naopak, ľahko si môžeme predstaviť, aký by bol spoločenský, ekonomický a kultúrny život, ak by si spoločnosť za svoj cieľ postavila takú výchovu človeka, na základe ktorej by chápal, že plody bez koreňov nie sú, a v skutočnosti by sa snažila o čestnosť, spravodlivosť, vzájomnú lásku, nezištnosť, čiže spel by k svätosti Božieho Kráľovstva a jeho spravodlivosti. Celý život by sa zmenil, a na zem by prišiel hľadaný raj. Len uvedomenie si tejto očividnej pravdy sa môže stať začiatkom uzdravenia a záchrany sveta.

(3) Gal 5, 22, 26.
(4) Mt 6 , 31, 33.
(5) Lk 17, 21.

(6) Cirkevnoslovanské slovo “страсть“ znamená utrpenie.