NeodpustiteĽnÝch hriechov niet(1)

            Svätá pravoslávna cirkev učí, že niet takého ľudského hriechu, ktorý by nemohla zmyť krv Pána, Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista. Keby sa neviem koľko raz hriech človeka zopakoval, krv Bohočloveka ho vždy môže zmyť. Hriechy celého sveta pred najsvätejšou krvou vteleného Pána nič neznamenajú. „On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“.(2) Neuzdravený ostáva len ten, kto sám dobrovoľne odmieta jemu a všetkým ľuďom darované uzdravenie a spasenie. Tak hojne sa na nás vyliala Božia milosť, že aj ten najťažší hriech, keby bol zopakovaný aj tisíc raz, môže byť zahladený pokáním človeka. Pokánie, to je viera. Pokánie, to je uznanie vykúpenia a Vykupiteľa. Pokánie, to je sebazaprenie. Pokánie, to je priznanie pádu a hynutia, ktoré objali celé ľudské pokolenie. Pokánie, to je zrieknutie sa každej ľudskej cnosti. Všetku nádej pokánie kladie na Vykupiteľa. Boh nám dal pokánie na pomoc našej slabosti. Ó, aká rôznorodá a veľká je naša slabosť. Človek aj nenávidí svoj hriech, no tak si na hriech zvykol, že nemá silu proti nemu bojovať, že neprestáva padať do nenávideného, hanebného hriechu, a oddáva sa násiliu prevládajúceho návyku. Prístavom pre nešťastného služobníka hriechu je pokánie. Keby sa mu neviem koľko raz stalo, že bude podrobený mravnému nešťastiu, kedykoľvek doň môže vojsť a opraviť v ňom svoj poškodený duševný čin. Cirkev dodnes zachováva nasledujúci rozhovor medzi hriechom trpiacim mníchom a jedným z najväčších svätcov majúcom hojnosť duchovných darov, na základe ktorých bol nazvaný Veľkým. Brat sa opýtal ctihodného Sisoja Veľkého: „Otče, čo mám robiť? Padol som“. Starec odpovedal: „Vstaň“. Brat mu na to povedal: „Vstal som, no znovu som padol“. Starec odpovedal: „Znovu vstaň“. Brat povedal: „Dokedy budem padať a vstávať?“. Veľký odpovedal: „Dovtedy, kým nebudeš vzatý z tohto života“. Musíme predpokladať, že svätý dal takúto radu človeku, ktorý mal nešťastný a pre neho pravdepodobne nezdolateľný návyk k hriechu. Sú ľudia, ktorí sú vystavovaní tomuto nešťastiu. Slovo “padol“ znamená, že hriech brata bol ťažký, smrteľný.

            Je tiež potrebné vedieť, že Boh nám dal pokánie jedine ako pomoc pre našu slabosť, a vôbec nie ako zhovievavosť k hriechu. Boží dar neslobodno používať ku konaniu zla. S takýmto darom je potrebné zaobchádzať veľmi zbožne, rozumne a opatrne. Svätý Izák Sýrsky povedal: „Kto v nádeji na pokánie opakuje svoje hriechy, ten sa vo vzťahu k Bohu správa ľstivo, takého postihne neočakávaná smrť“. Je potrebné veľmi starostlivo chrániť sa pred pádom do akéhokoľvek hriechu, či už veľkého alebo malého, ako od prejavu nepriateľstva k Bohu.

            Veľmi ťažkým hriechom je zúfalstvo. Tento hriech ponižuje najsvätejšiu krv nášho Pána Ježiša Krista, odvrhuje Jeho všemohúcnosť, odvrhuje Ním darovanú spásu a ukazuje, že v takejto duši pred tým panovali prílišná sebadôvera, namyslenosť a pýcha, že viera a pokora jej boli cudzie. Viac, než pred akýmkoľvek iným hriechom, sa treba ako pred smrtonosným jedom, ako pred krvilačným zverom, chrániť pred zúfalstvom. Opakujem, zúfalstvo je tým najhorším spomedzi všetkých hriechov. Dozrejúce zúfalstvo sa obvykle prejaví v samovražde alebo v skutkoch, ktoré sú so samovraždou zhodné. Samovražda je najťažším hriechom! Ten, kto tento hriech vykoná, oberá sa o možnosť pokánia a stráca akúkoľvek nádej na spásu.

(1) Творения святителя Игнатия, Том 5 – Собрание писем, Правило веры, Москва 2009, s. 61-64.