JEDNOTA, LÁSKA A OBETA

            Keď niekto číta Sv. Písmo aspoň tak trochu priemerne, 17. kapitola Jánovho evanjelia je kapitola Poslednej večere. Pán Ježiš sa modlí za apoštolov, za Cirkev, ale samozrejme najprv sa modlí za seba. Za jednotu s Otcom. A vidíte, že aj za toto sa modlí Ježiš, že to nedostáva len tak zadarmo.
            Aby sme z toho pochopili, že aj za jednotu medzi nami by sme sa mali modliť. Čiže to nie je niečo, čo príde k nám len tak zdarma a aj po tej veľkej hádke medzi apoštolmi musela asi prevládať askéza, modlitba a pôst. Takto chápeme jednotu Cirkvi.

            A smrť sv. Štefana chápeme ako určitú obetu za povolanie sv. Pavla. Aj keď Pavol sa k tomu až tak sám nevracia. Ja si myslím, že v súkromí si to priznal. Že zásluha a obeta krvi nevinného Štefana akoby mu zaslúžila jeho povolanie. A nasmerovala ho na cestu obrátenia. A potom následne k obete svojho života za Cirkev.

            Treba si všimnúť, že prvé a posledné čítanie pri nedeľných liturgiách pasuje k sebe. A jednoducho sa doplňujú a sú komplementárne. Obyčajne to prvé čítanie je takou morálnou aplikáciou. Keď nad týmito jednotlivými čítaniami si trochu pomeditujete, potom ste aj na sv. omšu viac pripravení, lebo viete, o čom budú.
            Úlohou kňazov pri nedeľnej sv. omši je formovanie ľudí z pohľadu čítania – aby vysvetlili čítanie. Všetko ostatné je sekundárne. Akákoľvek spoločenská téma, na ktorú sa, žiaľ, káže v našich kostoloch. Toto nie je celkom podľa pravidiel, ktoré učí Cirkev. A tá nás učí, že každý kazateľ má vysvetliť čítanie a má čítanie kázať. A aj my, laici, by sme mali duchovných motivovať týmto smerom. Aby sa trochu viac snažili s biblickými čítaniami žiť a aby ich potom interpretovali počas nedeľných kázní. Ja by som začal od evanjelia, pretože ono je vždy východiskom. Pretože ono je tým najakčnejším a najdôležitejším Božím Slovom. Veriacim vždy hovorím, že „keď už nemáte čas a stále sa vyhovárate, z nedelí nepoľavte!“ Evanjelium je vždy vrcholom, inšpiráciou Ducha Svätého. Sú to Ježišove slová musíme ich vždy viac uprednostňovať ako Sk alebo Prorokov alebo niečoho zo Starého Zákona. Niežeby to nebolo dôležité, ale evanjelium je vrchol.

             (Jn 17,20-26) dnešné evanjelium:
20 No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, 21 aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. 22 A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - 23 ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.
24 Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.
25 Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. 26 Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja."
            Z toho prístupu k Svätému Písmu (nazývame lectio-čítanie) z toho lexikografického aspektu (keď čítame niektoré výrazy) – prevláda výraz Otec, jedno. I toto je dôležité, aby sme to tak chytili naším okom a potom máme veľa ráz výraz láska a milovať, taktiež niekoľkokrát sa spomína aj sláva. I tieto výrazy nám vizuálne pomáhajú, aby sme prišli k takému záveru, že jednota s Bohom sa zakladá na láske.
            Pokiaľ hovoríme o viere v Boha a pokiaľ táto viera nie je podložená láskou, potom nemôžme hovoriť o jednote. Teda i Otec miloval Syna ešte pred stvorením sveta a preto ho poznal. A ako ho poznal? Práve cez túto lásku. Aj my cez Božiu lásku poznáme, že treba zachovať jednotu a za toto sa Ježiš modlí.
            Je to vlastne jedna z jeho posledných modlitieb pred zajatím. Jedna z posledných modlitieb na slobode, teda ona má určitý dôraz vo Sv. Písme. Z histórie cirkvi vieme, že sme Ježišovu túžbu po jednote nedodržali a že sme obišli túto modlitbu. Ja by som ju považoval za takú poslednú vôľu Božiu, ktorú máme, ale tá vyžaduje jednu podmienku – a tou je poznať Boha ako lásku. 
            Vtedy, keď niet lásky, vtedy niet jednoty v Cirkvi. Potom prevláda veľká hádka, uniká modlitba a preto je dôležité, aby sme spoznali, že Otec miloval Syna, a preto miluje i nás. Teda že Boh je láska. Teda aby sme pochopili, že zmŕtvychvstanie nie je len nejaký moment slávy Božej v tom slova zmysle, že Ježiš Kristus premohol smrť ako Boží Syn a vstal zmŕtvych. A teraz čo my z toho máme? Zmŕtvychvstanie v tom duchovnom slova zmysle z tej našej ľudskej hibernácie (ako keď medvede spia) by nás malo prebudiť do novej reality. Do tej novej skutočnosti, že Boh je láska. A tú my ako zažívame? Modlitbou. Ježiš sa modlil. Modliť sa, aby sme mali viac lásky v živote, je dosť silný morálny moment.

            Druhé čítanie je smrť sv. Štefana. Môžeme sa pýtať, či chcel tiež Štefan jednotu s Bohom, či vyjadril jednotu s Cirkvou a ako prijímal to, keď ho určití ľudia pripravili o život. (Sk 7,55-60). Všimnite si tú opozíciu, ktorej pukali srdcia od zlosti. A zubami škrípali proti nemu. Sú to trochu také antropomorfizmy (personifikácia), ale treba si všimnúť reakciu Štefana voči tým, ktorí broja proti nemu. On sa zahľadel na nebo a vidí Ježiša stáť po pravici Boha. Čiže tu máme nejaké videnie sv. Štefana, ktorý o ňom hovorí: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“. Teda pýtame sa, prečo taká zlosť. Pretože tí istí, ktorí ukrižovali Ježiša, sa postavili aj proti Štefanovi. Oni pokladali helenizmus alebo židokresťanstvo za blud. Mysleli si, že tým, že odstránia Ježiša, ktorého pokladali ako vred na židovstve a mysleli si, že pomôžu židovstvu, aj keď umlčia Štefana.
            Na druhej strane je jasné, že Duch Svätý sa umlčať nedá. Všimnite si, že v tej Božej sláve je Ježiš Kristus. A z evanjelia vieme, že „Ja a Otec sme jedno.“ Otec ma miloval pred stvorením sveta a dal mi lásku, aby som aj ja miloval tých druhých. Teda to, čo nemôžu pochopiť nepriatelia Boží, je mnoho razy Božia láska. Nemôžu pochopiť túto lásku, ktorá ide až tak ďaleko, že sa dá ukrižovať, že sa obetuje, preto spontánna reakcia je zapchať si uši a nepočúvať. Jednoducho Štefan takto nereaguje. On sa modlil „Pane, prijmi môjho ducha“ a potom si kľakol. Tak ako keď Ježiš kľačí v Getsemanskej záhrade. A prežíva svoju agóniu, tak aj Štefan. Hovorí sa, že miesto, kde ukameňovali Štefana, bolo veľmi blízko Getsemanskej záhrady. Štefan sa modlí „Pane, nepočítaj im tento hriech!“ a Kristus na kríži „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ Teda vidíte, že odpúšťať aj vtedy, keď vás druhí prenasledujú a keď vám ubližujú a dokonca keď vám berú život a na to nemajú právo, je tiež dôrazom veľkej lásky, ktorú získavame len cez Ježiša.
            Klaďme si otázku, či sme tak zajedno s Ježišom, ako je on so svojím Otcom a čo sú tie prekážky, keď v sebe necítime Božiu lásku a ja si myslím, že veľmi často príčinou je, že sa nemodlíme. Vidíte, že i Štefan sa modlí. Ježiš sa modlí. Teda len modlitba nás začleňuje do veľkej Božej lásky. Inými slovami, lásku si musíme vedieť aj vyprosiť.

            Ako jeden autor povedal, že my niekedy nechceme Pána Boha ako svojho konkurenta, ale že my ho vôbec nechceme. My by sme boli najradšej, aby nebol, aby nás nijakým spôsobom neobmedzoval nejakými prikázaniami, normami, princípmi a aby nám niekto porúčal, čo je dobré a čo zlé. To nemáme radi ani v spoločnosti. Keď mi niekto hovorí, že toto je dovolené a toto nie. A máme trend k takej anarchii a keď je to ešte aj duchovná bytosť, tá naša ľudská prirodzenosť sa snaží byť úplne nezávislá. V tej falošnej snahe o ľudskú slobodu, kde potom som ja sám vo svojom začarovanom kruhu, nemôžem nájsť nijakú odpoveď. A práve tu nám chýba rozmer k nekonečnu a ten nám dáva práve Božia láska. Teda je to práve modlitba, ktorá umenšuje mňa, je to obeta, ale tá je dôležitá, aby sme si uvedomili, že jestvuje niečo viac. Že jestvuje Božia láska, ktorá ma vedie k jednote s Bohom a tam v tejto jednote nájdem dostatočne veľa trpezlivosti a sily, aby som napr. nezlorečil proti nepriateľom, neprechovával pocity blenu, ktoré nás potom sprevádzajú.
            Tam v kostole kdesi stojíme, sedíme, nemodlíme sa za našich bratov a sestry, najmä za tých, ktorí to viac potrebujú ako ja, ale dumáme nad tým, ako by som zadosťučinil svojím sklamaným pocitom, pretože mi niekto ubližuje. Rojčíme na tom, prečo Pán Boh aspoň tú rozkošnú dcéru môjho nepriateľa nejako nestiahne za nohu. Alebo nezhorí dom môjho bohatého suseda. Rozptyľujem sa niečím, čo s kresťanstvom nemá nič spoločné.
            Spontánne nikto z nás nemiluje Boha a nikto nemiluje blížneho, nemajme ilúzie, že je to tak v živote. Keď spovedám, tak sa pýtam niektorých, či milujú Pána Boha. Všetci mi hovoria, že áno. A všetci cigánia. Prvé klamstvo pri svätej spovedi. Pretože to nie je tak, že my ho milujeme – Ježiš to mohol povedať svojmu Otcovi. Pretože jeho skutky boli iné ako sú tie naše.
            Ale vidíte, že keď milosť Božia sa chytí človeka tak ako Štefana, potom aj Štefan môže odpúšťať, ale my pracujme na sebe s tými možnosťami, aké máme. Niekedy si myslíme, že my nikoho nepotrebujeme, a niekedy nepotrebujeme Boha ako lásku a nepotrebujeme ani blížneho. A myslíme si, že si vystačíme so svojou robotou, odkrútime si svoje povinnosti, ale v živote nám čosi chýba. Chýba nám taký láskavý dotyk tých, ktorí by nás potrebovali v živote. A ja si to sám uvedomujem, že mám také sklony, že dobre si odkrútim svoju robotu atď a myslím si, že to, čo robím, nie som až tak zlý, ale na druhej strane sa môžem pýtať, či toto stačí... Že si len splním svoje povinnosti. Môžeme byť perfektní za kancelárskym stolom, za katedrou, v nemocnici a tam, kde robíme - povinnosti si odkrútime. Ale na druhej strane sa pýtame, či máme k druhému aj prístup lásky. A iste ju nemáme, keď si myslíme, že si vystačíme sami so sebou.
           Ježiš prosí za nás, aby sme boli jedno a v Cirkvi vidíme, že nie sme jedno. Kto trpí? Boh alebo my? Vždy trpí človek. Preto jednota s Bohom nás potom vyvaruje od excesov k našim blízkym. My s blížnymi mávame často rozhárané vzťahy a ideme aj do kostola a môžeme byť aj kňazi... Ale hneváme sa na toho druhého kňaza a pritom slúžime sv. omšu. Takto náš vzťah k Bohu trpí. Snažme sa a prosme Boha, aby sme tento vzťah vedeli znovu obnoviť.
            A teraz pozrime sa na to, ako táto myšlienka obnovy jednoty s Kristom cez Božiu lásku, cez modlitbu funguje v poslednom čítaní. Toto je vždy najviac morálne a ako tu môžeme nájsť určité návnady na meditáciu.
„12 Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každého podľa jeho skutkov. 13 Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec. 14 Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha: budú mať moc nad stromom života a budú môcť vstúpiť bránami mesta. 15 Vonku zostanú psi, traviči, nemravníci, vrahovia, modloslužobníci a každý, kto miluje lož a dopúšťa sa jej.
16 Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela, aby vám toto dosvedčil o cirkvách. Ja som Koreň a Rod Dávidov, Žiarivá ranná hviezda."
17 A Duch i nevesta volajú: "Príď!" Aj ten, čo počúva, nech volá: "Príď!" Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života.
18 Ja dosvedčujem každému, kto počúva prorocké slová tejto knihy, Keby niekto k tomu niečo pridal, tomu Boh pridá rany opísané v tejto knihe. 19 A keby niekto ubral zo slov tejto prorockej knihy, tomu Boh odníme podiel zo stromu života i zo svätého mesta, z toho, o čom sa píše v tejto knihe.
20 Ten, čo to dosvedčuje, hovorí: "Áno, prídem čoskoro." "Amen. Príď, Pane Ježišu!" 21 Milosť Pána Ježiša nech je so všetkými. (Zj 22, 12-21)
            Z toho slovníkového hľadiska máme tu slovo „Príď“, „Hľa, prídem čoskoro“, „Duch a nevesta volá príď“, „ten čo počúva, tiež volá príď“, „kto je smädný, nech príde “, „áno, príde čoskoro“. Čiže vidíte, že 6 krát máme sloveso PRÍĎ. Teda príď vyjadruje určitý pohyb určitým smerom. Za tým nie je len rozkazovací spôsob, ktorý vychádza od vyššieho princípu, teda aj my, keď chceme sa k nemu priblížiť, musíme niečo vôľovo urobiť. Spolupracovať, rásť, rozvíjať sa, rozmáhať sa.
            Keď sme v tom okruhu, ktorý chce prísť ku Ježišovi, potom sme blahoslavení v tom slova zmysle, že si vyperieme rúcha a budeme môcť mať strom života a budeme môcť vstúpiť bránami mesta. Čiže sú to metafory v apokalyptickom štýle sv. Jána. Ale čo to znamená vyprať si rúcho? Znamená to očistiť sa. Nielen formálne (idem na spoveď bez toho, že by som sa chcel zmeniť), ale aj bytostne, vnútorne. Teda aby sme mohli stretnúť ako nevesta svojho ženícha, Ježiša, musíme ho vedieť napodobňovať. A cesta k nemu je jednota, láska, je aj láska k sebe vo forme vnútornej očisty. A teda akí nemáme byť? Gnostickí bludári alebo mravne zvrátení ľudia, teda traviči, tí, ktorí prekrúcajú Božie princípy, tí, ktorí vysvetľujú, že čierne je biele a biele čierne, že v demokratickej spoločnosti musí byť potrat a eutanázia, vrahovia, modloslužobníci, každý, kto miluje lož a dopúšťa sa jej. Teda kto prekrúca Božiu pravdu a relativizuje učenie cirkvi a učenie Sv. Písma. Kto nepatrí k tým, ktorí sa k Alfe a Omege, teda k Ježišovi, približuje, teda ten si nemá z čoho vyprať svoje rúcho. Podobá sa farizejovi, ktorý informuje Boha, aký je dokonalý. Platím desiatky a chodím do chrámu a chválabohu nie som taký ako ten mýtnik. Teda my sme sa už ospravedlnili sami od seba a načo nás má ospravedlniť ešte aj Boh? Ale takíto ľudia v tom slova zmysle už nemajú smäd ani hlad a nemajú dôvod, aby sa priblížili k stromu života.
            A potom tieto metafory v epilógu Zjavenia Jána hovoria o čom? O tom, že my sme proroci v našej spoločnosti. 2-3 razy sa spomína prorok a hovorí sa o strome života. Teda v akom slova zmysle sme proroci v našej spoločnosti? Že v jednote s Bohom, s Láskou svedčíme o živote. O tom, o čom svedčil sv. Štefan. Že tie hodnoty, ktoré nám ponúka naša spoločnosť, sú hodnotami len pôžitku a nie sú konečnými hodnotami. Konečná hodnota je omnoho hlbšia. Teda tá jednota s Bohom sa nedá vymeniť za nič.
            Teda keď chceme dary Ducha Svätého, neprosme o tie princípy šťastia, ktoré naša spoločnosť považuje za sväté. V láske k Bohu sú korene aj obety, aj kríže, aj dispozície voči druhým. Teda tak, ako Štefan dal k dispozícii svoj život Bohu, aby ho on použil na obrátenie sv. Pavla, aj my si prosme dary Ducha Svätého pre jednotu v láske k Cirkvi, aby sme splnili Božiu vôľu v živote. A to ostatné, či nám Pán Boh pridá alebo uberie, je všetko vedľajšie. Ale keď sme raz bohatí pre seba, Pán Boh takýchto podľa slov Magnifikatu prepustí naprázdno. Chudobní v duchu a takí sme všetci, pretože mnoho ráz Boha nechápeme, vtedy dokážeme byť blahoslavení. A aby sme si dobre vyprali to svoje rúcho, potrebujeme aj dobrú sv. spoveď. Potrebujeme sa očistiť od toho, že máme málo lásky, ale my myslíme, že jej máme dosť.