ZEM OPLÝVAJÚCA MLIEKOM A MEDOM

Rozloha zasľúbenej krajiny je neveľká, vôbec nezodpovedá dejinnému významu krajiny, čo svätého Hieronyma primälo k poznámke: „Človek sa až ostýcha prezradiť rozlohu zasľúbenej krajiny, aby snáď nedal pohanom príležitosť k posmechu.“

V časoch Ježišových vzdialenosť medzi Caesareovou Filipovou na severe a Beršbou na juhu merala 240 kilometrov, od pobrežného Joppe naprieč k Ammonu len 120 kilometrov. Žili tu zvyšky dvanástich kmeňov Izraela, existovali najmenej tri dialekty, niekoľko provincií ako Judea, Samária a Galilea, veľký počet miest a mestečiek a zhruba tri milióny obyvateľov.

V horách Palestíny žilo dosť divokých zvierat – medvede, levy, hyeny, líšky, šakaly a horské kozy. Domácimi zvieratami boli osly, psi, ovce a kozy. Psi, pokiaľ nestrážili stáda oviec alebo dom, neboli veľmi obľúbení. V Jeruzaleme ich bolo vidieť len málo, pretože mesto malo proti túlavým psom prísne opatrenia.
Kozy sa vyskytovali tiež zriedka, pretože vládlo presvedčenie, že majú neustále horúčku, a nikto nechcel ručiť za ich zdravie. Kozie mlieko bolo však veľmi cenené a predávalo sa draho. Kravské mlieko sa zužitkovávalo iba pre teľatá. Kurence boli v Palestíne obľúbenou novinkou, podobne ako kačky a husi.

Dnes asi dve tretiny rozlohy Svätej zeme tvorí kamenistá púšť a len jedna tretina je veľmi úrodná pôda, tak úrodná, že ju možno nazvať ako oplývajúcu mliekom a medom.

púšť v Izraeli má rozmanité podoby

Judská púšť s beduínskymi obydliami

Pohľad na sady v okolí Jericha. Ovocie z tohto regiónu patrí medzi najsladšie v krajine.

Struky svätojánskeho chleba

Kniha Deuteronómium 8,7n farbisto líči bohatstvo a požehnanie zasľúbenej krajiny: „...krásna zem, krajina prameňov, potokov a jazier, ktoré vyvierajú na rovine aj po vrchoch, krajina obilia, jačmeňa a viniča, figovníka a granátovej jablone, krajina olív a medu. Krajina, kde budeš bez biedy jesť svoj chlieb a nebude ti v nej nič chýbať...“

Ženy v Ríme boli vždy ochotné zaplatiť o niečo viac za sladké palestínske hrozno, olivy, ďatle, figy a sladké gaštany. Pútnici krajinou sa živili popadaným ovocím. Zachovala sa správa, v ktorej sa jeden pocestný sťažuje, ako sa musel cestou do Jeruzalema brodiť šťavou z prezretých fíg.

Keďže pohľad na lahodné strapce hrozna priamo lákal okoloidúceho k ochutnaniu, bolo toto pokušenie tolerované aj v ustanovení Zákona: „Keď vojdeš do vinice svojho blížneho, smieš sa najesť hrozna dosýta koľko sa ti zachce, ale nič si nesmieš odniesť v nádobe.“ (Dt 23,25)

Jedna egyptská správa z 19. st. pred Kr. hovorí o tejto krajine, že „má viac vína ako vody“.

Júnové hrozno, nezrelé a kyslé, sa používalo ako preháňadlo. Skutočné vinobranie začínalo v júli a bola to veľká slávnosť, doba veselia a romantiky.

Sodomské jablko. Na pohľad lákavé, v skutočnosti jedovaté

V hornatom kraji okolo Betlehema a Jeruzalema zriedkakedy stúpla teplota nad 30°C, naproti tomu v Jerichu vzdialenom odtiaľ len 40 kilometrov sa udržala aj niekoľko dní na 50°C.  Obdobie dažďov sa tu striedalo s obdobím sucha. Väčšina zrážok spadla na zem v čase od novembra do začiatku apríla. Potom začala zelená tráva pahorkov a údolí na horúcom slnku blednúť, v októbri mala až farbu slamy a riečisko bolo možné prejsť suchou nohou. Keď dažde prišli znovu, boli to prudké lejaky z veľkých mrakov.

Počas dňa bývala pôda väčšinou prehriata, v noci chladná s výnimkou parného leta. Ľudia si tu sťažovali skôr na horúčavu ako na zimu. Pracovný deň začínal prvou hodinou (okolo 6 h ráno), trval do šiestej hodiny (12 h), do deviatej hodiny dňa (15 h) bola poobedňajšia prestávka, ktorú ľudia trávili pod strechou, a potom sa pracovalo do dvanástej hodiny dňa (18 h).
Domy sa stavali z kameňa alebo z pálených tehiel. Drevo bolo veľmi vzácne a používalo sa skôr na okrasu ako na stavebný materiál. Malta tehlových domov mávala horšiu kvalitu a následkom prudkých tropických dažďov „mydlovatela“ a vypadávala spomedzi tehiel. Veľkí boháči stavali domy z tesaných kvádrov. Tieto stavby pretrvali aj päť storočí.