O NAJSVÄTEJŠEJ TROJICI

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16,12-15)

            Dnešný úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči je jedným z mála textov v evanjeliách, kde sa všetky tri božské osoby spomínajú blízko seba a vo vzájomnom vzťahu. Najznámejší text v tomto zmysle je asi Mt 28,19: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Zjavením Trojice sú však aj opisy Ježišovho krstu v evanjeliách: Ako Ježiš vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Mk 1,10-11) Obraz Trojice nachádzame tiež pri opise Zvestovania: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35-36).

            Trojjediný Boh je pre nás ťažko pochopiteľný. Omnoho lepšie toto tajomstvo chápeme srdcom ako rozumom. Demonštruje to aj nasledujúca situácia: Učiteľka sa pýta jedného dievčatka: „Nebeský Otec je Boh, Ježiš je Boh, Duch Svätý je Boh. Ako je to možné?“ Dievčatko sa na chvíľu zamyslí a povie: „Boh je priezvisko.“ Deti vo svojej priamosti a nevinnosti dokážu niekedy veľmi jednoducho pomenovať to, na čo my hľadáme náročné definície.

            Môžeme si skutočne Boha predstaviť ako nejakú rodinu? Ján Pavol II. v jednom zo svojich príhovorov vysvetľuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice takto: „Boh vo svojom najhlbšom tajomstve nie je samotár, ale rodina, pretože má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska.“    Všimnime si, že pápež nehovorí o Trojici akoby to bola rodina. On povedal, že Boh JE rodina – spoločenstvo.

            Predstavovať si Najsvätejšiu Trojicu ako božskú rodinu vôbec nie je nejaká moderná teologická myšlienka. Rozličné vysvetlenia vzťahov lásky Najsvätejšej Trojice pomocou vzťahov v ľudskej rodine nachádzame už u starovekých duchovných spisovateľov (najmä kresťanského Východu), tzv. cirkevných otcov.  Tí napr. hovoria: otec rodiny je ako Boh Otec, matka rodiny je ako Boží Syn. A tak ako sa ľudskí rodičia milujú a z ich vzájomnej lásky sa rodia deti, tak aj z Otca a Syna od večnosti povstáva Duch Svätý - Láska Otca a Syna.

            Cirkevní otcovia nám zanechali aj iné prirovnanie: otec rodiny - to je nebeský Otec, a deti sú akoby Boží Syn. Matku, ktorá zjednocuje rodinu, prirovnávajú k Duchu Svätému. To by zodpovedalo aj hebrejskému pomenovaniu Ducha, ktoré má ženský tvar „ruach“.

            Nie je podstatné, ktorý z týchto obrazov výstižnejšie charakterizuje Najsvätejšiu Trojicu, lebo ľudská rodina je len obrazom - symbolickým vyjadrením vzťahov v Božskej Trojici a nikdy nemôže naplno odrážať božskú dokonalosť.

            Aj mnohí iní teológovia sa snažili vyjadriť tajomstvo Trojice presným, ale zložitým teologickým jazykom. Nie vždy sa im to podarilo a práve v snahe podať čo najpresnejšiu definíciu Trojice vzniklo v dejinách Cirkvi mnoho pomýlených náuk a bludov. To nespochybňuje význam snaženia teológov, ale naznačuje isté hranice ich skúmania. Veď ani živú osobu človeka nemôžeme „zabaliť“ do poučiek a myslieť si, že toho človeka už naozaj poznáme, a tobôž nie urobiť to isté, keď ide o Boha. Každú osobu spoznáme len osobným stretávaním sa s ňou. A to platí aj o Najsvätejšej Trojici. Všetky definície nás vlastne majú iba povzbudiť k tomu, aby sme zatúžili po stretnutí sa s Otcom, Synom a Duchom Svätým v modlitbe a aj v živote, lebo oni sa naozaj chcú každému z nás osobne zjaviť.

            Poznáme udalosť zo života sv. Tomáša Akvinského, najznámejšieho teológa Cirkvi, ktorý sa dlho a podrobne zaoberal tajomstvom Božskej Trojice. Tento svätec po istom mystickom zážitku pri svätej omši, počas ktorej zakúsil lásku Trojjediného Boha vo svojom vlastnom srdci, chcel spáliť všetky svoje teologické spisy (ktoré si my dnes tak veľmi ceníme) a vyhlásil všetku svoju dovtedajšiu múdrosť za „mlátenie prázdnej slamy“.

            Podobnú skúsenosť ako Tomáš Akvinský má aj kňaz z nasledujúceho príbehu:

            „Omša sa už začína...“ znejú prvé tóny piesne. Zo sakristie vychádza ťažko sa opierajúc o paličku staručký šušlavý kňaz. „To zas bude predlhá kázeň,“ prevrátim oči. Všetci vieme, že keď začne, nevie skončiť. Keď o chvíľu listuje v knihách, prenášam sa do rozprávky Byl jednou jeden král, lebo to robí presne tak ako ten kráľ, len slová „ja sám, ja sám...“ nenecháva zaznievať nahlas.

            Je sviatok Najsvätejšej Trojice. Prichádza k ambone a začína kázať: „Drahí moji. Táto Najsvätejšia Trojica ma skoro pochovala. Som farár, ale vôbec jej nerozumiem. Neviem, či vám teraz o nej poviem niečo, čo by stálo za to počuť.“ Smutne sa rozhliadne na prítomných.

            „Kedysi – pred tridsiatimi rokmi - som sa rozhodol, že o Trojici napíšem knihu. Chcel som byť slávny, chcel som, aby ma iní kňazi citovali vo svojich kázňach. Musel som veľa čítať. Začal som náukou o perichoréze, teda o prenikaní troch božských osôb medzi sebou. A čím viac som o tom vedel, tým viac som o tom hovoril. A tým menej ľudí mi rozumelo. Veď viete, že aj teraz vás viem uspávať svojimi kázňami.“

            Počkal, kým sa douškŕname, a pokračoval: „Poviem vám, prečo to tak je: Lebo hovoríme iba to, čo sme si prečítali, a nie to, čo žijeme...“ Ostal ticho a pozrel na kríž. „Ani som si nevšimol, kedy som prvý raz začal šomrať na svojich veriacich. Rozčuľovalo ma, keď ma upozorňovali, že mi prestávajú rozumieť. Videl som chybu v nich, v tom, že ešte stále nevzali do rúk knihy, aby sa konečne začali vzdelávať.

            Požiadal som o preloženie do inej farnosti. Ale tam to bolo to isté: nevzdelaní ľudia a ja, pán farár, píšuci knihu o Najsvätejšej Trojici. Keď mi dohováral biskup, myslel som si, že mi závidí. Došlo to až tak ďaleko, že som sa rozhodol, že odídem z kňazstva. Chcel som robiť niečo medzi ľuďmi, ktorí by mi rozumeli.

            Vážne som o tom uvažoval, ale našťastie sa mi priplietol do cesty človek v handrách. Prijal som ho na faru, ponúkol som ho chlebom a čajom. Chvíľu sme sa rozprávali. Vyžaloval som sa tomuto biednemu človeku. Povedal mi: „Ste nešťastný kňaz, lebo o Bohu premýšľate, hovoríte, ale nehľadáte ho v ľuďoch. Naopak, od nich chcete, aby ho hľadali cez vás...“

            Zháčil som sa. Mal som na jazyku štipľavú poznámku, čo si to dovoľuje, keď sa muž opäť ozval: „Aj ja som nad Trojicou veľa uvažoval, no prišiel som iba na jedno: môj otec ľúbil mamu a moja mama ľúbila otca i mňa a ja som zasa ľúbil mamu aj otca. A tá láska, ktorú sme si dávali – tá je podobná ako tá Trojica. Nestačilo by nám, keby sme si len hovorili o láske, my sme tú lásku dávali si navzájom.“

            Myslím, že tohto človeka mi poslal Boh. Aby som nezabil aj ten posledný kúsok lásky, ktorý vo mne ešte bol. Odprosil som ľudí, lebo som si uvedomil, že som im ublížil. Pochopil som, že im moja teória nestačí. Treba skutky lásky. A preto deň Najsvätejšej Trojice je pre mňa dňom pokánia. Modlite sa, prosím, za mňa, aby som nezišiel z cesty lásky. A odpustite mi. Amen.“

            V kostole vládlo úplné ticho. Ten starý farár už nebol pre nás iba nudný muž. Bol to svedok. Svedok, ktorému nestačí poznávať Božie tajomstvá z kníh, ale snaží sa im porozumieť kráčajúc spolu s ľuďmi na ceste k Bohu.

v v v

             „Večný Boh, večná Trojica! Si tajomstvo tak hlboké ako je more. Čím viac ťa skúmam, tým viac ťa nachádzam, a čím viac ťa nachádzam, tým viac ťa skúmam. Ale nikdy sa neuspokojím. Keď naplníš moju dušu, pocítim ešte väčší hlad po tvojom svetle. Nadovšetko túžim uvidieť ťa takého, aký skutočne si.“                                                                                                                              sv. Katarína Sienská