Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

         ODPUSTIŤ 77-RÁZ – NIE JE TO PRIVEĽA? NEMÁ AJ ODPUSTENIE SVOJE HRANICE?

Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.
Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžný desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ dlh vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: „Pozhovej mi a všetko ti vrátim.“ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: „Vráť mi, čo dlhuješ!“ Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: „Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.“ On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: „Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Mt18, 21-35)

Vysvetlivky k textu: (zdroj: Sacra Pagina: Evangelium podle Matouše, Angelo Scarano: Kázání, promluvy a úvody...)

            Rabíni učili, že ten istý hriech sa má odpúšťať len trikrát – Ježišovo učenie teda ide opäť ďalej a prekračuje zbožnosť farizejov a zákonníkov (viď Mt5,20 „ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“)
            Peter poznal rabínske učenie o trojnásobnom odpúšťaní a poznal aj vysokú latku Ježišových nárokov. Preto možno očakával, že si pred Ježišom trochu „šplhne“, keď prejaví veľkorysú ochotu až „sedemnásobne odpustiť“.
            Ježišova odpoveď sa dá preložiť dvojakým spôsobom – aj ako 77-krát, aj ako 70krát 7krát. Či je tu myslené číslo 77 alebo 490, nie je dôležité, zmysel je ten, že ochota odpustiť by nemala byť ohraničená. Vyjadruje to aj hra s číslom 7, ktoré je pre Židov číslom plnosti.
            Čísla z evanjeliového úryvku sú narážkou na čísla z Knihy Genesis: Sedem ráz bude pomstený Kain, Lamech však bude pomstený sedemdesiatsedem ráz.“ (Gn4,24) Avšak zatiaľčo Starý Zákon hovorí o pomste ako o spôsobe vyrovnávania účtov, Nový Zákon prináša slovo o láske a odpúšťaní.

            Talent (hrivna) bola veľmi vysoká peňažná jednotka. Desaťtisíc talentov sa rovnalo 100 miliónom denárov. Denár bola denná mzda robotníka vo vinici. Desaťtisíc talentov (hrivien) predstavovalo teda astronomickú sumu (asi miliarda korún) – tak obrovský dlh, že ho služobník nemohol splatiť. Sto denárov v porovnaní s touto sumou bola smiešna suma – mzda asi za 100 dní, ktorú mohol dlžník ľahko splatiť, ak by pán prejavil trpezlivosť.

             „A pán sa zľutoval nad sluhom“ – v gréčtine je toto sloveso bohaté na význam a znamená „jeho vnútro bolo pohnuté zmilovaním“. Toto slovo má rovnaký slovný základ ako „materské lono“ – zdôrazňuje sa tým teda odpustenie zo srdca.

MYŠLIENKY NA UVAŽOVANIE:

            Odpúšťať. Z celého srdca, bez stopy po pomste. Je to veľký a plodný postoj. Taký bol Kristov postoj na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ Z tohto postoja vzišla tvoja i moja spása. (Josemaría Escrivá)
            My skôr dokážeme vidieť, že iní nám niečo málo dlžia (máme pocit krivdy, urazenosti pre ich správanie), ako to, že my dlžíme Bohu omnoho viac. Niektorí ani nevidíme, že by sme boli Bohu niečo dlžní – nekradneme, žijeme slušne. Skôr očakávame, že Boh je niečo dlžný nám – za náš poctivý život, modlitby, obety...

             „Je ťažké naozaj odpustiť. Ako často odpúšťame „zvysoka“, až to druhých uráža. Odpustíme, ale necháme druhého pokoreného. Odpustíme, ale nepomôžeme mu vstať. To nie je skutočné odpustenie.“ (Ján Chryzostom Korec)

            Boh odpúšťa mierou, akou sme my ochotní odpustiť, čo vyjadrujeme v modlitbe Otčenáš: „a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“ Preto sa snažme, keď to bude potrebné, aby sme vždy hneď odpustili tým, ktorí nám ubližujú. Pretože akokoľvek by bola veľká ich neprávosť alebo urážky, ktoré nám spôsobili, nie je to nič v porovnaní s tým, čo nám Boh odpustil.

SVEDECTVO ODPUSTENIA

            Svätý Otec Ján Pavol II. v predvečer oslavy päťdesiateho výročia svojho kňažstva poprosil o kázeň istého 84-ročného kňaza, jezuitu. Ten vo svojej homílii spomenul:
             „Za kňaza som bol vysvätený v roku 1946 – krátko predtým, ako komunistická strana v Albánsku prebrala moc a iniciovala kruté prenasledovanie kresťanov. Vtedy zomrelo mnoho kňazov ako mučeníkov za vieru. Mňa uväznili v roku 1947. Sedemnásť rokov som žil na samotke a ešte viac rokov na nútených prácach. Mojím prvým väzením bol obyčajný záchod v horskej dedinke. Predtým, ako ma tam zavreli, prinútili ma vyzliecť sa, popod pazuchy mi uviazali lano. Potom ma zhodili na zem a celú noc ma kopali a bili.
            Je to neuveriteľné, ale práve v túto noc som pocítil na tomto hroznom mieste v sebe a okolo seba upokojujúcu prítomnosť Ježiša Krista. Vďaka tejto skúsenosti som za celé tie roky nepocítil nenávisť ani odpor voči svojim mučiteľom. Prepustili ma až roku 1989 ako 79-ročného.
            Na slobode som raz znenazdania stretol na ulici jedného zo svojich trýzniteľov. Srdce mi v tom okamihu zaplavila odpúšťajúca láska. Pocítil som nesmiernu ľútosť nad týmto mužom, podišiel som k nemu a objal som ho.“
            Odpustiť neodpustiteľné je ťažké. Ale taký je kríž – pichľavé slová, tvrdé drevo, ostré klince...

VYSOKÁ CENA ZA ZATRPKNUTOSŤ

            Žena, ktorá napísala tento list, si myslela, že pomsta všetko vyrieši. Mýlila sa:
            „Našla som svojho muža s inou ženou. I keď ma požiadal o odpustenie, chcela som mu to vrátiť, a tak som požiadala o rozvod. Deti ma prosili, aby som to nerobila. Aj o dva roky neskôr sa manžel pokúšal získať ma späť, ale ja som túžila po pomste. Nakoniec to vzdal, vzal si mladú vdovu s dvomi deťmi a zariadil si život bezo mňa. Oni sú teraz šťastní a ja som úbohou osamelou ženou, ktorá dovolila zatrpknutosti, aby jej zničila život.“
            Niet pochýb, že nevera je nesprávna. Ale bez odpustenia ostane v človeku iba zatrpknutosť. Skôr či neskôr prestane byť hnev iba emóciou a stane sa unášajúcou silou. Zatrpknutosť sa stane smrteľnou a otrávi dušu.
            Úbohý je život tých, ktorí si horlivo strážia svoj „zoznam krívd“. Zrelým postojom je skutočná láska. A tá nevedie nijaké záznamy o tom, čo pre druhých musí neustále robiť, ani o urážkach, ktorých sa jej dostáva.