VÄZENIE V CÉZAREI (Sk 23,12-26,32)

            Predchádzajúca kapitola bola venovaná príchodu Pavla do Jeruzalema, kde sa ho Židia zmocnili a chceli ho zabiť. Avšak Pavlovmu synovcovi, ktorý už roky v Jeruzaleme žil, sa podarilo dostať k tejto informácii a o lesti upovedomiť rímskeho veliteľa Lyziáša. Lyziáš si uvedomil, že spor okolo Pavlovej osoby mu prerastá cez hlavu, a tak sa rozhodol presunúť Pavlov proces do rúk miestodržiteľa Félixa, ktorý sídlil v Cézarei Prímorskej. Miestodržiteľovi napísal list, ktorý pre Pavla vyznieval priaznivo – vraj ide len o akúsi židovskú náboženskú otázku a on nevidí dôvod, pre ktorý by si Pavol zasluhoval putá alebo smrť.

            O niekoľko dní sa konal súdny proces. Z Jeruzalema boli naň vyslaní samotný veľkňaz Ananiáš s niekoľkými z rady starších. Pavol bol obžalovaný v nasledujúcich bodoch, z ktorých vyplýva, že spor bol šikovne presunutý z náboženskej roviny do roviny politickej:

1. je pre štát nebezpečným buričom
2. je vedúcim sekty, ktorá nie je schválená rímskou mocou, a teda rozširuje štátom nepovolené náboženstvo

            Podľa rímskeho práva za každú z týchto vín bol trest smrti.

            Miestodržiteľ Félix bol skúsený vo svojej funkcii a navyše už mal niekoľkokrát dočinenia so ctihodnými pánmi z veľrady. O týchto Židoch si myslel svoje. V duši nadŕžal Pavlovi. Félix tiež vidí, že Pavol hovorí múdro a celú vec stavia do správneho svetla. Vyvracia obžalobu bod za bodom, ale hlavný dôraz kladie na dôkaz, že nehlása nové náboženstvo – tvrdí, že jeho náboženstvo je náboženstvom jeho otcov, ibaže vyvrcholilo v príchode Mesiáša. A náuka o vzkriesení je tiež obsiahnutá v Písmach. Teda sa stále pohybuje v medziach židovstva, a rímsky zákon nijako neporušuje.

            Pavlova obranná reč je prvou oficiálnou obhajobou kresťanstva pred rímskou štátnou mocou. O ňu sa opierali aj prví kresťania a rímske súdy ich argumenty dlho rešpektovali. Len neskôr, za vlády cisára Neróna, keď zo strany Židov silneli ohlasy, že Ježiš bol ukrižovaný, lebo sa protivil moci cisára, sa postoj Ríma ku kresťanstvu zmenil. To bol zároveň začiatok prenasledovania kresťanov.

            Félix poznal náboženské sporné otázky Židov lepšie ako iní rímski úradníci, keďže mal za manželku veriacu Židovku. Mohol hneď vyniesť rozsudok. No neurobil to – čiastočne zo strachu pred židovskou pomstychtivosťou (aj on bol „pilátovskou“ dušou), čiastočne preto, lebo čakal od Pavla úplatok. Pavlov prípad odročil. Tvrdil, že potrebuje získať presvedčivejšie dôkazy, nikdy však pre to nič neurobil. Félix je ukážkovým vzorom byrokrata.

            Odvtedy má Pavol viac voľnosti – napriek tomu, že je väzňom, môže sa voľne pohybovať a prijímať návštevy. Pre Félixa bol Pavol nesporne zaujímavou osobnosťou. Imponovala mu jeho široká znalosť gréckeho života, svetových miest a kultúry, zaujímali ho jeho zážitky z ciest. A zdá sa, že vtedajšie kresťanstvo, ktoré bolo ešte vcelku neznámou vecou, sa stále viac stávalo predmetom rozhovorov vyšších tried. Nová módna filozofia zaujala unudených a senzáciechtivých pánov a dámy. Aj vo Félixovi tieto novoty vzbudzovali zážitok, príjemnú triašku.

            A tak raz, keď sa Félix so svojou manželkou vrátili z úradnej cesty, usporiadal v slávnostnej sieni paláca večierok, na ktorý pozval Pavla hovoriť o kresťanstve. Pavlovi nebolo po chuti zjaviť sa pred touto spoločnosťou ako predmet zvedavého záujmu. Možno však túžil získať aj ich duše. Hovoril o Ježišovi, no odrazu zmenil svoju reč. Zvrtol ju na tému spravodlivosti, budúceho súdu, sexuálnu zdržanlivosť. Félix sa začal cítiť akoby sedel na žeravom uhlí a zľakol sa. Cítil, ako sa v ňom prebúdza svedomie, videl zločiny, ktorých sa dopustil či už z hrabivosti alebo zlomyseľnosti. Pod zámienkou, že sa necíti dobre, prerušil Pavla - vraj si ho zavolá inokedy, keď nastane príhodnejší čas. Ten však už nenastal. Takto to v živote býva. Kedykoľvek sa človek stretne s „vyšším svetom“ a čaká na príhodnejší čas, málokedy sa stane, že vhodnejší čas príde. Félixovo srdce ešte viac ochladlo. Jedno príslovie hovorí: „Nijaký ľad nie je taký tvrdý ako ten, ktorý sa na povrchu trochu roztopí a potom, keď zájde slnko, zasa zamrzne.“

            Keď bol Pavol v Cézarei väznený druhý rok, Félix spôsobil krvavé potlačenie sporov medzi Židmi a pohanmi. Félix vedel, že Židia v Ríme budú naňho žalovať a že mu hrozí odvolanie z funkcie – a tak chcejúc si nakloniť Židov dal Pavla znovu do okov. No nepomohlo mu to – napriek tomu bol odvolaný. Stalo sa tak v roku 60 – rok Félixovho odvolania je jedným z najspoľahlivejších dát v Pavlovom živote.

            Novým miestodržiteľom v Cézarei sa stal Festus. Pre židovskú veľradu to znamenalo novú nádej. V tejto personálnej zmene videli židovskí predáci šancu, ako zneškodniť Pavla, keďže nový miestodržiteľ sa nevyznal tak dobre v sporných židovských otázkach ako jeho predchodca. Židia žiadali, aby im Festus Pavla vydal – oni ho chcú sami súdiť v Jeruzaleme. A už sa postarajú – mysleli si - aby bol odstránený.

            Pavol však – vedomý si úkladov, ktoré mu Židia stroja – využil právo rímskeho občana a odvolal sa na cisára. „Caesarem appello“ – tieto dve slová v momente spôsobili, že Pavlova kauza prestala byť v kompetencii miestodržiteľa a všetky súdy okrem rímskeho stratili nad ním svoju moc. Festovou jedinou úlohou už bolo len zabezpečiť prevoz Pavla do Ríma.  

            Za Festom, ktorý práve prevzal úrad, prišiel v tom čase na zdvorilostnú návštevu kráľ Herodes Agripa II. so svojou sestrou Berenikou, ktorá s ním žila v nezákonnom zväzku. Osud tohto rodu bol s kresťanstvom čudne spojený. Ich pradedo bol vrahom betlehemských detí. Ich strýko bol vrahom Jána Krstiteľa. Ich otec dal zabiť apoštola Jakuba a prenasledoval Petra. Keď Herodes Agripa II. počul mená Ježiš a Pavol, jeho záujem sa hneď prebudil. „Rád by som počul toho muža,“ povedal ako kedysi strýko Antipas, ktorý si želal vidieť Ježiša. Festus bol rád, že môže svojmu hosťovi vyhovieť: „Dobre, zajtra ho budeš počuť.“

            Herodes Agripa mal v Ríme veľké slovo. Pre politické ciele študoval aj židovské náboženstvo a v tomto smere bol uznávaný za znalca. Ako nik iný mohol pomôcť Festovi svojou radou v Pavlovej zložitej veci.

            Reč pred kráľom Agripom je vrcholom Pavlových obranných rečí. Keď však Pavol spomenul zmŕtvychvstanie (Agripa patril k saducejom, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie), dáva ironicky Pavlovi najavo pohŕdanie jeho vierou. Zvyčajný preklad: „Pavol, takmer si ma prehovoril, aby som sa stal kresťanom“ nevystihuje túto iróniu, ktorú Herodesovci mali v krvi. Iný preklad: „Pavol, vari si nemyslíš, že urobíš zo mňa kresťana?“ lepšie vyjadruje Agripov pyšný pohŕdavý postoj. Agripa je prototypom človeka, ktorý sa zaoberá náboženstvom, pozná ho do detailov, v skutočnosti sa však k nemu stavia skepticky a ho využíva len na dosiahnutie vlastných politických ambícií. Iba politika, šikovné narábanie s rímskym právom - iba to je pre neho hodné námahy.

            Festus bol zvedavý na Agripovu mienku. Agripa mu potvrdil, že nie je v Pavlovom prípade nič, za čo by si zasluhoval smrť. Dokonca by ho Festus po súdnom procese mohol prepustiť na slobodu, keby sa nebol odvolal k cisárovi. Festus bol Agripovi vďačný za tento názor. V tomto zmysle Festus aj napísal pre cisára sprievodný list do Ríma a takto prispel k tomu, že Nero zbavil Pavla viny. (hoci o tom nemáme historické správy, väčšina biblistov sa domnieva, že Pavol bol odsúdený na smrť až po druhom uväznení v Ríme)

            Pre človeka tak aktívneho ako bol Pavol nebolo ľahké prežiť dva jednotvárne roky vo väzení. Dobre využil možnosť počas väznenia prijímať návštevy. Výhodná poloha prímorskej Cézarey mu umožnila ustavičný kontakt s jeho veriacimi. Vieme, že počas pobytu vo väzeniach napísal niekoľko listov pre kresťanské obce. Je možné, že niektorý z nich mohol byť napísaný práve v Cézarei.

            Najplodnejšie však bolo toto obdobie pre Pavlovho sprievodcu Lukáša, ktorý tu mal čas na písanie a zbieranie historických podkladov pre evanjelium, ako aj na uskutočnenie prípravných prác pre napísanie Skutkov apoštolov.

(zdroje: František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol, Yves Ivonides: Obor kresťanstva)