OBRÁTENIE PAVLA

            Navždy ostane tajomstvom, ako to bolo so zjavením Krista Pavlovi na ceste do Damasku. Existujú interpretácie, ktoré odmietajú nadprirodzený charakter tohto zjavenia. Podľa týchto tvrdení cesta do Damasku bola dlhá, Pavlov organizmus vyčerpaný od páľavy slnka, jeho oči unavené. Pavlovi sa pod vplyvom spomínaných okolností mohlo zdať, že videl Ježiša a pri silnej púštnej búrke a vetre sa mu zdalo, že počuje jeho hlas.

            V súčasnosti takéto vysvetlenie podporuje máloktorý biblista. Sám Pavol odmieta, že mohlo ísť o nejaký vnútorný duchovný zážitok na ceste do Damasku. Hovorí, že šlo o skutočné videnie, ktoré aj po rokoch dobre rozoznával.

            Pavol po zjavení Krista stratil zrak a tri dni nič nejedol a nepil. Tieto tri dni, ktoré ležia medzi jeho mystickou smrťou a duchovným vzkriesením v krste, sú poukázaním na Ježišove tri dni a noci v hrobe. Aj strata zraku a jeho opätovné získanie sa dá chápať v hlbších súvislostiach ako obrazné vyjadrenie Pavlovho dovtedajšieho nepoznania Krista, ktorý mu však na ceste do Damasku otvoril oči.

             „Bude musieť trpieť pre moje meno,“ hovorí o Pavlovi Písmo. Aké nežidovské! Trpieť! Utrpenie bolo pre Židov trestom. Preto ukrižovaný Mesiáš bol pre nich dôkazom falošného Mesiáša. V kresťanstve je však utrpenie mystickou účasťou na Ježišovom zmiernom utrpení.

            Po troch dňoch od tejto udalosti Pavol prijal krst z rúk Ananiáša. Ananiáš bol podľa tradície povahou bojazlivý muž, ktorý pôvodne patril do okruhu sedemdesiatich dvoch Ježišových učeníkov, ale pri prvom Pavlovom prenasledovaní kresťanov utiekol do Damasku.

stretnutie Ananiáša s Pavlom

            Dnes nás prekvapuje, že Pavol bol pokrstený tak rýchlo. Ku krstu sa však v ranokresťanskej dobe nežiadalo iné ako vyznanie Ježiša ako Mesiáša, viera v spásonosnú silu jeho smrti na kríži, v jeho zmŕtvychvstanie a zoslanie Ducha Svätého. Teda vyznanie veľkých skutočností spásy. Širšie poučenie o Ježišovom živote, mravná a sviatostná náuka sa v dejinách Cirkvi ako podmienka pre prijatie krstu pripájali až neskôr.

            Pavol nezačal misijnú prácu bezprostredne po obrátení, hoci z usporiadania správ v Skutkoch apoštolov by sa zdalo, že hneď začal ohlasovať Ježiša v synagóge v Damasku. Z Pavlových listov je zrejmé, že skôr, ako sa tak stalo, Pavol odišiel do Arábie, kde strávil tri roky, počas ktorých veľa premýšľal a usporadúval si nové dojmy. Vidíme tu istú podobnosť s Ježišovým pobytom na púšti pred začiatkom jeho verejného účinkovania. Pavol však na rozdiel od Ježiša nevyhľadal úplnú samotu, prebýval pravdepodobne v tej časti južnej Sýrie, kde začína step a ktorú už obývajú ľudia. Niektorí biblisti už tu predpokladajú začiatky Pavlovho ohlasovania evanjelia.

            Po návrate z Arábie Pavol strávil krátky čas v Damasku, kde odvážne ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom. Dostal sa pre to do sporu so Židmi, a musel z mesta ujsť. Bratia v Damasku mu pomohli a spustili ho v koši dolu cez hradby mesta. Mnohí si zrejme vydýchli a s úľavou prijali zvesť o Pavlovom odchode. Tak to už býva - priemerní ľudia menšieho ducha sa nedobre cítia v spoločnosti prenikavej veľkosti takého búrliváka, akým bol Pavol.

            Pavol z Damasku utiekol do Jeruzalema. Hnala ho túžba stretnúť sa s apoštolmi, ktorí bližšie poznali Ježiša, chcel od nich poznať doslovné znenia Pánových výrokov. U Petra strávil pätnásť dní. (Gal 1,18) Radi by sme vedeli viac o rozhovoroch týchto dvoch ohnivých Kristových učeníkov – jednoduchého rybára z Galiley a učeného mešťana a akademika. Vieme si predstaviť živý záujem Pavla o každú podrobnosť Ježišovho života, a skúmaním jeho listov si vieme vyvodiť, čo ho zaujímalo najviac. Na prvom mieste to bola udalosť na Golgote - ukrižovanie Krista. A tiež starostlivé zbieranie svedectiev o zmŕtvychvstaní a zjaveniach Ježiša.

            Nemohol si pri tom nevšimnúť, že medzi obrátenými bratmi zarezonovala otázka, či mojžišovský zákon je ešte stále platný. Ale prvá komunita kresťanov, aby sa vyhla sporom, urobila z tejto citlivej otázky tabu. Pavol mal bojovnú povahu a nebál sa dotknúť tejto veci. A opäť čítame, že Pavla chceli zabiť. Peter a Jakub, piliere prvej Cirkvi, mu dohovárali, že vyvoláva iba zmätok.

            Vina za to, že Pavol a prvá Cirkev v Jeruzaleme si neporozumeli, bola na oboch stranách. Na strane Cirkvi bola prehnaná nedôvera voči Pavlovi, prílišné lipnutie k bývalému spôsobu života, na Pavlovej strane akási vrodená „vznešená výlučnosť“. Navyše Pavol vkladal do debát veľa učených rabínskych myšlienok, hoci kresťansky pretavených, ale pre jednoduchých ľudí príliš pokrokových a ťažko zrozumiteľných. Apoštoli v Jeruzaleme nevedeli, čo s ním. Nezapadal do schémy ich predstáv, a tak mu odporučili návrat do rodného Tarzu. Podobne ako nedávno spolubratia vo viere v Damasku, aj oni si uľahčene vydýchli, keď ich „nebezpečný brat“ odišiel. Vidíme, že už Pavol si užil od najvyššej hierarchie Cirkvi dosť z jej obmedzenosti.

            Sväté Písmo je pravdu milujúca kniha a tentokrát hovorí : „A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii.“ (Sk 9,31) Žiaľ, stalo sa - v súvislosti s Pavlovým odchodom Cirkev krásne zakvitla. Pre Pavla to musela byť veľká osobnostná skúška. V Tarze žil osem až desať rokov, kým za ním neprišiel Barnabáš, ktorý ho zavolal do Antiochie, kde sa rozvíjalo kresťanstvo.

            Dá sa predpokladať, že po návrate do Tarzu sa Pavol nemal až tak dobre.  Keby sa jeho rodičia, žijúci v Tarze, medzičasom stali kresťanmi, mohol by sa vrátiť unavený a sklamaný konvertita domov, kde by sa zotavil v útulnosti rodičovského domu. No Pavol pravdepodobne nemal to šťastie. Skôr to bolo tak, že jeho otcovi, ak ešte žil, išlo puknúť srdce, keď sa dopočul, ako jeho syn zhanobil farizejské meno domu, nasledujúc sektu Ježišových prívržencov. Je možné, že ho pre tento jeho skutok vydedil. Možno aj toto je príčina, prečo bol Pavol po celý svoj život tak citlivo hrdý na chudobu.

            Niekedy aj nám sa stane, že nás iní odpíšu. Pán nás tak skúša, aby očistil našu vieru. Pavol za ten čas v Tarze svoju vieru nestratil. Roky v Tarze ho viedli k uvažovaniu, vnútornému dozrievaniu. Ale určite to bola preňho, mladého sebavedomého a cieľavedomého muža s nespútanou vôľou, ponižujúca lekcia.

            Vidíme, že nie vždy v živote idú veci ľahko. Ani u Pavla to tak nebolo. Tridsiate roky života - roky, ktoré bežne u človeka bývajú rokmi najväčšej sily, elánu, nasadenia - prežil zabudnutý v Tarze. Koľko práce by za ten čas mohol vykonať! Z ľudského pohľadu to môže byť desať stratených rokov života! A predsa, Boh mal svoj dôvod, že ho už v tridsiatke neurobil úspešným apoštolom národov. Dal mu poznať chuť dezilúzie. Preto potom mohol Pavol lepšie rozumieť iným a byť vďačnejší Bohu. Nebrať všetko ako samozrejmosť a nebodaj ako ľudský úspech. Božia logika je naozaj iná ako naša.

            A možno tých desať rokov nebolo zabudnutými rokmi. Lebo niektorí autori hovoria o desiatich kresťanských komunitách v rodnej Cilícii, ktoré existovali v 1. storočí. Lukáš síce o nich v Skutkoch apoštolov nepíše, ale to neznamená, že ich Pavol nemohol založiť. Evanjelizácia vlastného kraja musela Pavlovi ležať na srdci viac ako čokoľvek iné! A tiež si vieme predstaviť, ako Pavla mučila myšlienka, že tam, za pohoriami jeho domoviny, leží svet, ktorý ešte nie je vydobytý pre Krista!

(zdroj: po stopách sv. Pavla s o. Majerníkom, František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol)