JERUZALEMSKÝ KONCIL (Sk 15)

            Pavol a Barnabáš, ktorí návratom z prvej misijnej cesty zakotvili v Antiochii, boli miestnymi kresťanmi prijatí s veľkým nadšením. Keď sa však opýtali na situáciu v domáckej antiochijskej Cirkvi, dozvedeli sa zlé správy. Kresťania z Jeruzalema vraj nerozumejú ich pomerom. Žiadajú, aby ten, kto má byť pokrstený ako kresťan, najprv prijal obriezku a mojžišovský zákon.

            Pavol si uvedomil, o čo ide. Doslova o všetko. Obrazne povedané, išlo o dieťa, ktoré sa práve narodilo, a ktorému hrozilo zadusenie hadom už v kolíske. Bola to veľmi vážna vec, ktorú bolo treba riešiť. Ako však? Ježiš síce vyslal apoštolov do celého sveta, ale nezadal podmienky, za akých majú tých, ktorí uveria, prijímať do Cirkvi.

            Sám Pavol videl, ako príťažlivosť evanjelia privádzala každý deň nových ľudí do Cirkvi. Pavlovi ani nenapadlo, aby sa od nich žiadala obriezka a dodržiavanie zákona. Načo? Veď viera v Ježiša a krst boli dostačujúcou podmienkou pre prijatie do Cirkvi.

            V jeruzalemskej Cirkvi, ktorá mala najväčšiu vážnosť, to však videli inak. Postupne sa stali kresťanmi aj mnohí farizeji, ktorí popierali rovnocennosť pohanov so Židmi. Tvrdili, že plnoprávnymi členmi Božieho kráľovstva sa smú stať len tí pohania, ktorí sa nechajú obrezať.

            Chápeme týchto židovsky zmýšľajúcich ľudí. Mnohí z nich sa osobne stretli s Ježišom. Videli, ako si vážil Zákon a ako sa mu podroboval. Počúvali, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť. Takéto zmýšľanie malo veľmi silnú oporu v osobe Jakuba Mladšieho, najbližšieho Ježišovho príbuzného, ktorý bol v Jeruzaleme všeobecne uznávanou hlavou (ak sa to dá tak povedať – bol biskupom v Jeruzaleme, i keď tohto výrazu funkcie v tej dobe ešte nebolo). Jakub žil svätým príkladným životom, no i napriek tomu sa stal nástrojom v rukách prešibaných farizejov, keďže sám nedokázal pochopiť celú šírku a ďalekosiahlosť problému.

            V praxi to vyzeralo asi takto: keď prišli do Antiochie medzi kresťanov obrátených z pohanstva židokresťania z Jeruzalema, títo si po každom náhodnom dotyku s pohanokresťanmi umývali ruky. Židokresťania neprijímali pozvania do kresťanských domovov v Antiochii. Veď s neobrezanými sa nesmelo jesť za jedným stolom, tobôž nie jesť s nimi z jednej misy. Zachádzali s nimi ako s nečistými, cudzincami, ako s neplnohodnotnými kresťanmi. A keď Jeruzalemčania vyhlásili pred Antiochijčanmi, že najskôr sa musia dať obrezať – čo Antiochijčania, predovšetkým muži, považovali za urážku – strhla sa medzi nimi búrka. Skutky apoštolov hovoria doslova o vzbure. (Sk 15,2)

            Kresťan z pohanského sveta si tiež nevedel predstaviť, prečo niektoré mäso môže jesť a iné nie. Bolo mu to odjakživa jedno. Keby prvá Cirkev žiadala dodržiavanie židovských predpisov pre všetkých, nikdy by nezískala pohanský svet. Kresťanstvo by sa nikdy nestalo svetovým náboženstvom. Ostalo by len židovskou sektou, obmedzujúce sa na židovský národ. Aby sa tak nestalo, Duch Svätý použil osobu Pavla, ktorý sa pričinil o to, aby sa Cirkev stala naozaj katolíckou, čo znamená všeobecnou.

            Táto zásadná otázka sa začala riešiť najvyššou hierarchiou Cirkvi na jeseň roku 48, kedy sa v Jeruzaleme konalo zhromaždenie, ktoré môžeme nazvať prvým koncilom v dejinách Cirkvi. Keď sa medzi Pavlom a jeruzalemskou Cirkvou začala debata, skoro sa vďaka prítomnosti farizejov a judaistov zvrhla na zvadu. Riešenie bolo treba hľadať v užšom kruhu. Niekoľko dní Pavol dlho diskutoval s Petrom, Jánom a Jakubom. Trojici bolo jasné, že Pavlovo poslanie je od Boha. Zhodli sa v zásadnej veci, že spása človeka je výlučnou zásluhou Kristovej milosti.

            Keď sa konalo druhé zasadnutie snemu, prvý prehovoril Peter. Človeku zastane dych, keď počúva jednoduchého rybára, ktorý kedysi látal siete a chytal ryby. Hovorila z neho múdrosť Ducha Svätého. Vzápätí ho podporil Barnabáš.

            Zmätená strana farizejov mala ešte jeden tromf v rukách – osobnosť svätého Jakuba, stĺp konzervativizmu. No ten - na ich zdesenie - tiež podporil Petra, že spása je bez podmienky pre každého.

            No predsa Jakub nepochopil v plnej šírke otázku milosti skrze Krista. Preto podpísal dekrét, s ktorým Pavol nikdy nebol spokojný, pretože dekrét bol úmyselne hmlistý. Nepovedal jasne, že spása je výlučne darom Kristovej milosti. A tiež nebolo v ňom povedané, či kresťanská sloboda od rituálneho zákona sa vzťahuje iba na pohanokresťanov a či židokresťania majú znášať naďalej celú ťarchu zákona. To sa Cirkvi onedlho vypomstilo a javiskom nepríjemných zrážok sa stala práve Antiochia:

            Jedného dňa prišiel Peter navštíviť cirkevné spoločenstvo do Antiochie. Celkom bezstarostne navštevoval kresťanské rodiny. Nepýtal sa, či sú jedlá podľa židovského zákona čisté alebo nie, neodmietol zajačiu pečienku, bravčovinu alebo úhora z miestnej rieky. „Ľudia z Jakubovho okruhu“ z Jeruzalema sa to dopočuli a poslali za ním špehov.

            Pavol bol prekvapený, ako sa zrazu správanie Petra zmenilo. Kým bol s Antiochijčanmi, jedával s nimi za jedným stolom. Závery nedávneho snemu v Jeruzaleme ho k tomu plne oprávňovali. Ale on - teraz, keď prišli „na kontrolu“ z Jeruzalema, začal sa od Antiochijčanov odťahovať. Hral dvojakú hru – chcel byť zadobre aj s jednou, aj s druhou stranou. A žiaľ, k jeho správaniu sa pridal aj Barnabáš.

            Berúc do úvahy výbušný temperament Petra a Pavla, vieme si predstaviť, že sa medzi nimi strhli prudké scény. Keď neskôr Pavol líči túto situáciu, hovorí: „Postavil som sa mu do tváre.“ V preklade tieto slová ale nemajú nepriateľský alebo urážlivý význam, znamenajú skôr: „Postavil som sa mu otvorene, z očí do očí, nie poza chrbát.“ Peter po zrážke s Pavlom uznal svoju kolísavosť ako omyl, ktorý mohol zasiahnuť kresťanstvo v jeho podstate. Uvedomil si, aké následky mohlo mať jeho správanie pre ďalšie smerovane mladej Cirkvi.

            Dvaja muži, preniknutí až do špiku kostí láskou ku Kristovi, si verejne pred všetkými povedali, v čom sa nezhodujú. Nevieme, čo máme viac obdivovať: Pavlovu statočnosť alebo Petrovu pokoru.

            Peter to svojím správaním nemyslel zle. Snažil sa pochopiť aj bratov z Jeruzalema. V tomto ohľade bol prvým, ale zďaleka nie posledným dobrákom na stolci Cirkvi. Je takisto na jeho chválu, že nikdy nevyužíval svoj mandát na uplatnenie právomoci. Z jeho úst nepočujeme slová: „Ja som predsa Peter, Skala, toto poslanie mi bolo dané od Krista, vy by ste ma mali rešpektovať!“

            Pavol bol však lepším znalcom ľudí. Pridobre poznal svojich bývalých druhov farizejov. Vedel, že oni na sneme v Jeruzaleme vnútorne nesúhlasili s tým, čo bolo uzákonené a teraz hľadali cesty, ako zrušiť jeruzalemské rozhodnutia.

            Pýtame sa, či touto scénou nebola ohrozená autorita Petra. Kedysi však ľudia zmýšľali omnoho detinskejšie a prirodzenejšie ako my dnes, cítili sa medzi sebou ako v rodine. To až neskoršie časy sa stali citlivejšími a nedotklivejšími v otázke autority Cirkvi.

            Keby sme túto vec chceli opísať trochu vyhrotene, mohli by sme povedať: Peter a Jakub predstavujú Zákon a Pavol kresťanskú slobodu. Cirkev je budovaná na zákone ako na skale, ale zároveň platí „Ducha neuhášajte!“ (1Sol 5,19) Zákon ľahko upadne do meravosti, ak nie je kyprený pavlovským Duchom. A zasa môžu pre Cirkev nastať časy, keď je ohrozená petrovská tradícia, a vtedy musí zasiahnuť Peter.

            A tak Cirkev Jeruzalemského koncilu, Cirkev, ktorá čelí problémom v pravde, stojí pred nami ako vzor kresťanského spoločenstva.

(zdroje: po stopách sv. Pavla s o. Majerníkom, František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol, Yves Ivonides: Obor kresťanstva)