Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

O SUDCOVI A VDOVE

 

Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Obráň ma pred mojím protivníkom.“ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk18,1-8)

 

            Na prvý pohľad toto evanjelium vnímame ako výzvu k vytrvalosti v našich modlitbách. Keď si však uvedomíme dejinné súvislosti, v ktorých vzniklo, zbadáme, že jeho posolstvo je omnoho hlbšie. 

            Totiž v období, keď Lukáš písal evanjelium, prví kresťania s túžbou očakávali Ježišov druhý príchod v sláve. Boli presvedčení, že sa tak stane čoskoro. Čas však ubiehal a Ježiš neprichádzal. Dostavili sa pochybnosti. Príde? Kedy sa tak stane? Prečo mešká? Lukáš na tieto otázky prvej Cirkvi reaguje podobenstvom o sudcovi a vdove a hovorí: nemôže predsa neprísť ten, ktorý to sľúbil a ku ktorému Cirkev volá dňom i nocou.

 

            Vdova – to je obraz prvej Cirkvi v lukášovskom období. Cirkvi bol vzatý Ženích - vystúpil do neba a ona očakáva jeho druhý príchod. Žije sama, je skľúčená, zažíva už tvrdé prenasledovanie a volá v túžbe po jeho príchode: „Marana tha!“ „Príď, Pane Ježišu!“ (Zj22,20)

 

            On dlho nechcel. To je spoločná skúsenosť tých, ktorí sa modlia. Boh častokrát dlho kladie odpor našim prosbám. „Je snáď necitlivý a hluchý? Prehliada ma?“ pýta sa veriaci s úzkosťou. A keď dostáva niečo, o čo vôbec nestojí, má pocit, že Boh mu dáva kamene, hady a škorpióny, ktoré nechce namiesto chleba, ryby a vajca, ktoré si pýtal. (Lk11,9-13)

 

            Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím – v týchto slovách sa ukrýva obraz, ktorý si my následne - keď nedostávame to, čo žiadame - častokrát vytvárame o Bohu.

 

            Plodom našej vytrvalej modlitby nemá byť ale zištná túžba zmeniť správanie Boha podľa našich predstáv. Boh mení našu zištnú túžbu po daroch, (ktoré neprichádzajú), k čistej túžbe po ňom, ktorý chce prísť. On sám – Duch Svätý - je plným plodom našich vytrvalých modlitieb.

 

            Neodbytné správanie vdovy zodpovedá prosbe Otčenáša „príď kráľovstvo tvoje“ a prosba „obráň ma pred mojím protivníkom“ je podobná prosbe „zbav nás Zlého“.

 

            Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde? Prosíme naozaj o jeho návrat? Nežijeme skôr v strachu z jeho druhého príchodu, v tendencii radšej ho neočakávať?

 

v v v

 

            A nevyzerá tak nejako i naša „túžba“ po večnosti? Kardinál Špidlík ju vyjadril obrazne takto:

 

            Dovoľte mi analógiu s človekom, ktorý je nespokojný v rodine, ani sa mu domov nechce ísť. Už má svoje krčmičky, kde starosti otupuje konzumáciou alkoholu. Na chvíľu mu to pomôže, omámi to jeho nervy, ale jeho situáciu to nerieši.

            Podobne sa niekedy správame i my. Bojíme sa cesty domov do večného života a mnohí nemáme chuť sa tam raz objaviť. Radi sa preto zastavujeme v „baroch“  tohto sveta a konzumujeme všetko, čo sa nám tu ponúka, aby sme zabudli na život po smrti.

            Prvá známka opilosti sa objaví skoro: potácanie sa. Prebiehame od jedného záujmu k druhému, v ničom nestojíme pevne. Smejeme sa veciam úplne nelogicky – inými slovami - bavíme sa nad niečím, čo nás v skutočnosti robí smutnými.

            Ťažký je život všetkých nás, ktorí zabúdame na to, čo je naozaj pred nami.

 

v v v

 

            To, že v podobenstve o sudcovi a vdove nejde len o výzvu k vytrvalosti v našich bežných modlitbách, ale o očakávanie príchodu Syna človeka, potvrdzuje i zaradenie tohto podobenstva hneď za tzv. „Lukášovu malú apokalypsu“(Lk17, 20-37).

 

            Poznámka: „Lukášova malá apokalypsa“ je obrazom o konci sveta, ktorý bude spojený s druhým príchodom Syna človeka. (... ako bolo za dní Noema, tak bude i za dní Syna človeka.... podobne ako to bolo za dní Lóta: ľudia jedli, pili, kupovali, predávali... tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka... dvaja budú na jednej posteli: jeden bude vzatý a druhý sa ponechá...)

 

            Lukáš pochopil, že ani jeho generácia nemusí zažiť druhý príchod Krista. Preto reaguje na netrpezlivosť a pochybnosti svojich súčasníkov a celé svoje evanjelium píše takým spôsobom, aby prvým kresťanom zdôraznil, že nemôžu zameriavať svoj život len na okamih príchodu Ježiša v sláve, ale že každá chvíľa života je časom milosti. „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2Kor 6,2)

 

(zdroj: Silvano Fausti: Nad evangeliem podle Lukáše, D.A.Carson, D.J. Moo: Úvod do Nového Zákona)

 

v v v

 

            V dnešnej dobe sme inak pokúšaní nežiť prítomný okamih. Máme tendenciu umiestňovať svoje šťastie niekam inam a do inej doby než v akej sa práve nachádzame. Pritom prítomná hodina je jediným momentom, kedy máme možnosť niečo urobiť, uvedomiť si, zmeniť. Hovorí o tom i nasledujúci úplne obyčajný príbeh zo života:

 

             „Oci!“ zakričala Mária a bežala privítať otca k dverám. „Lacko rozlial mlieko a mama sa rozplakala.“

            Manžel ma našiel doslova plakať nad rozliatym mliekom. A tiež už aj on zacítil „vôňu“ zhorených koláčikov, ktoré som mala priniesť na detský krúžok. Ako som vzlykala, zdvihol ma a objal. Nepatrí k tým, ktorí veľa rozprávajú, ale jeho objatie hovorilo za všetko. „Pozri,“ zložil z pleca fotoaparát a zavesil ho na moje. „Požičal som si ho z práce. Choď sa prejsť a vyskúšaj ho. O deti sa postarám.“

            Vybrala som sa chodníčkom pozdĺž lesa. Vždy som túžila naučiť sa fotografovať, ale nemali sme ani funkčný fotoaparát, lebo nikdy naň nezvýšili peniaze. Zastavila som a žmúrila som do objektívu na rozmazanú zelenú škvrnu. Hrala som sa s tlačidlami. Stlačila som zoom a bol na svete lístok. Všedný starý list, ale fotoaparát mi pomohol sa naň skutočne zamerať a vidieť jeho krásu – bohato sfarbený zelený stred, symetriu, prekrásnu červenkastú kresbu. Naplnila ma bázeň pred Božím stvorením a robila som jeden záber za druhým. Ďalšie listy, semienka, kôra stromov, konáre.

            Nemohla som uveriť, že som si po celé roky nevšimla, koľko krásy ukrýva blízky les. Zamyslela som sa a opýtala: „Pane, čo som si ešte nevšimla?“ A hneď ako som vyslovila túto otázku, poznala som odpoveď: Lacka, Máriu, manžela. Zatvorila som oči a zaostrila vo svojom srdci.

            Keď som vracajúc sa zastala pred naším domom – znie to zvláštne – ale zrazu na mňa pôsobil inak. Cez okná som vnímala, že aj naďalej boli v ňom porozhadzované hračky, smrdeli zhorené koláčiky a v skutočnosti to tam vyzeralo ešte horšie ako pred chvíľou. Deti sa naťahovali - tentoraz o to, kto olíže lyžicu. Manžel mal dokonca vo vlasoch práškový cukor. Ale zrazu som zbadala krásu tohto obdobia v mojom živote a vedela som, že by som ho nevymenila za nič na svete.

            Pochopila som. Boh ma nepovolal k tomu, aby som bola úžasnou ženou, ale ženou, ktorá žasne. Niekým, kto vníma svoj život cez šošovky Božej lásky, niekým, kto keď zaostrí, vidí, naozaj vidí požehnanie v každodennom živote.

            Otvorila som dvere a vstúpila do toho zmätku s vďačným srdcom a s nanovo otvorenými očami.