Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

Tu k nemu pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý ja pijem, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici, nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“ (Mk10,35-40)

            Ambiciózna túžba po prvenstve zaznela z úst Zebedejových synov hneď po tretej predpovedi Ježišovho umučenia. Keď Ježiš prvý raz oznámil učeníkom, že bude trpieť, zakročil Peter, ktorý mu otvorene povedal: „Pane, to sa ti nesmie stať.“ Peter má Ježiša rád, uvažuje však spôsobom ľudským, nie Božím. Predstavu neúspechu a utrpenia odmieta.
Keď Ježiš predpovedal svoje utrpenie druhý raz, evanjelium uvádza, že učeníci mu opäť nerozumeli a opýtať sa ho báli. A čo je smutné, následne sa cestou hádali, ktorý z nich je najväčší.
Po tretej predpovedi utrpenia by sme od učeníkov očakávali aspoň náznak pochopenia a empatie. Nestalo sa tak - dvaja učeníci Jakub a Ján žiadajú od Ježiša vyznamenanie – sedieť v sláve po pravici a ľavici. Vieme o nich, že pochádzali zo zámožnej rodiny, keďže ich otec vlastnil významnú rybársku firmu. Na čas sa Jakub a Ján prepychu vzdali, ale na oplátku očakávali, že Ježiš im to na konci patričným spôsobom vynahradí.

 

             „Chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ – to je bežný tón našich modlitieb. Cez naše modlitby si robíme nárok na to, aby bol Boh vykonávateľom našich prianí. „Raz ma Boh vypočul v tom, o čo som ho prosil, a mal som dosť“, povedal istý kresťanský púštny otec. „Od tej doby som ho začal prosiť, aby vykonal len svoju vôľu.“ Našťastie Boh nás nevypočuje, ak naše modlitby nie sú v zhode s jeho plánom.
Svätý Augustín v tejto súvislosti povedal: „Boh vo svojej múdrosti najlepšie vie, čo potrebujeme a vo svojej láske nám to môže a chce dať. Niekedy nás však nechá prosiť i celé roky, až medzičasom pochopíme, že to, za čo sa modlíme, ani nie je tak dôležité. Pri modlitbe ale nadväzujeme a udržiavame vzťah s Bohom a to je oveľa dôležitejšie ako to, za čo sa modlíme.“
Zaujímavé je tiež si všimnúť, že Ježiš sa pýta Jakuba a Jána: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Pán teda chce, aby sme mu vyjadrovali svoje túžby, aj tie pomýlené, aby sme ich mohli konfrontovať s jeho túžbami. Veď my nemáme zlý úmysel, keď sa za niečo konkrétne modlíme, len trvá čas, kým isté veci pochopíme. Čo však od nás žiada, je to, aby sme my konali jeho vôľu, a nie on našu.

             „Môžete piť kalich, ktorý ja budem piť?“ „Áno, môžeme.“ Možno v tomto kalichu videli čašu s výborným vínom, ktorou si pripíjajú s Ježišom na mesiášskej hostine. Ježišov kalich je však kalich kríža, zhorknutý žlčou celého sveta. Kalich, o ktorom sám Ježiš so strachom a chvením hovorí najskôr Otcovi: „Vezmi odo mňa tento kalich.“ V tom istom momente presne títo dvaja učeníci, ktorí odvážne sľubovali účasť na Ježišovom kalichu, v Getsemanskej záhrade driemali.

             „Aby sme sedeli po tvojej pravici a po tvojej ľavici.“ – ako prví zdieľali spoločenstvo po Ježišovej pravici a ľavici dvaja zločinci – obraz nás, hriešnych ľudí celého sveta.
Ježiš však splnil aj prosbu Jakuba a Jána. Dal im účasť na kalichu utrpenia a dal im účasť aj na jeho sláve. Jakub bol dokonca prvým z apoštolom, ktorý zomrel mučeníckou smrťou – v roku 42 bol popravený a Ján, hoci jediný spomedzi Dvanástich zomrel prirodzenou smrťou, kalich utrpenia pri ohlasovaní evanjelia mu odňatý nebol.
„Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, nech je sluhom všetkých.“ (Mk10,43) Ježiš upozorňuje na to, že to, čo nám dá pravú veľkosť, je služba, ku ktorej vo svojom postavení a stavovskom povolaní budeme zodpovedne pristupovať. Mnohí z nás môžu dosvedčiť, že rozhodujúca chvíľa v ich živote neprišla vtedy, keď niečo veľké dosiahli, ale v momente, keď sa rozhodli hľadať nie vlastné šťastie, ale predovšetkým šťastie druhých. Keď sa rozhodli nie nechať sa obsluhovať, ale slúžiť. Hovorí o tom i nasledujúci príbeh:

            Keď sa Raiffeisen stal v jednom nemeckom mestečku starostom, mal iba 29 rokov. Bol vnukom protestantského pastora a mal dobrú vôľu pomáhať ľuďom. Obyvatelia mesta boli však voči jeho zvoleniu nedôverčiví. Hovorili: „To nám chýbalo, také chlapčisko starostom!“
            Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že to chlapčisko je mužom na správnom mieste. Raz sa uprostred noci zobudil na nezvyčajný šramot. Zvuk pochádzal z kancelárií na prízemí radnice. „Idem to skontrolovať,“ povedal manželke Emilie. „Možno je to nejaká vymknutá mačka.“
            Pomaly zišiel dolu schodmi. V miestnosti zbadal zamaskovanú siluetu muža. Prekvapenie paralyzovalo oboch. „Čo tu hľadáte?“ opýtal sa starosta prísne. Lupič sa následne s nožom vrhol na Raiffeisena, aby ho zneškodnil. Raiffeisen mu však vykrútil zápästie a prinútil ho pustiť nôž z ruky. Medzitým manželka, ktorá počula hluk, bežala upozorniť susedov.
            Medzi oboma súpermi sa rozvinul krátky rozhovor: „Pustite ma! Konal som pod  tlakom biedy! A navyše sa mi ani nepodarilo dostať do trezora!“ Raiffeisen mu na to odpovedal: „O tom rozhodne súd!“ „Nič tým nezískate, nájdem si príležitosť a pomstím sa vám,“ vyhrážal sa zlodej. A na prekvapenie sa zrazu rozplakal a ešte raz sa pokúsil vyjednávať: „Ak ma necháte ujsť, dáte mi príležitosť stať sa statočným človekom!“
            V tom momente sa zrodila v Raiffeisenovi nová myšlienka: „Či nemôže naozaj konkrétne pomôcť zločincovi vyjsť z bahna, v ktorom uviazol?“ Preto zlodejovi povedal: „Mojou povinnosťou je vydať vás spravodlivosti, ale tiež pomôcť vám potom, keď si odpykáte trest. Príďte za mnou! Môžete rátať s mojou pomocou!“
            Prišla polícia. Raiffeisen sa dozvedel, že prichytený muž sa volá Thomas Wendt.
            O rok neskôr niekto zaklopal na dvere starostu. Otvorila jeho manželka a keď spoznala návštevníka, musela sa zachytiť steny. „Spoznali ste ma,“ povedal muž. „Áno, som to ja, Thomas Wendt... Dnes ráno ma prepustili z väzenia.“ Emilia sa ho celá bledá opýtala: „Prišli ste sa pomstiť môjmu manželovi?“ „Nie, pani Raiffeisenová, pán starosta mi napísal do väzenia list, v ktorom mi pripomenul, že sa o mňa postará, keď ma prepustia.“
            Emilie zavolala manžela. Ten pozdravil bývalého väzňa srdečným stiskom ruky. Už mal preňho pripravenú prácu. „Dnešnú noc môžete stráviť v mojej hosťovskej izbe. Zajtra vám istý podnikateľ dá ubytovanie i prácu. Kronfuss, váš budúci nadriadený, je členom našej organizácie, ktorú sme tento rok založili, aby pomáhala väzňom. Najmä takým, ktorých práve prepustili z väzenia. Zaručil som sa za vás.“
            Thomas Wendt koktal slová: „Ďakujem... Vy mi dôverujete... Cítim sa povzbudený...“
            Najhoršie na väzení totiž nie sú šaty, strava, mreže. To je materiálne a dá sa to vydržať. Najhoršie je, že človek stráca všetko ostatné. Najciteľnejšie je to po prepustení, keď sa človek ocitne sám. Stratil česť, dôveru, vzťahy, priateľov a často aj manželku. Treba si uvedomiť, že to najhoršie prichádza ... so slobodou. Thomas Wendt mal šťastie, lebo dostal vzácnu príležitosť opäť sa začleniť do spoločnosti.

            Človek nemusí byť vo vysokom postavení, aby konal dobro. Našťastie obetavých ľudí na správnom mieste má každé mesto i každá farnosť. Lekárov, ktorí sú ochotní s láskou pristupovať k chorým. Učiteľov, ktorí zodpovedne vychovávajú nehľadiac na svoj nízky plat. Podnikateľov a kvalitných majstrov, ktorí nehľadia len na vlastný zisk. Kňazov, ktorí sa obetujú v službe svojim veriacim. Horlivých veriacich laikov, ktorým záleží na duchovnom raste iných.

            Využívajme príležitosti, ako pomáhať, slúžiť, šíriť lásku. Toto je to, čo nás urobí v očiach Boha i našich blížnych skutočne veľkými.