Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

        ČO JE CISÁROVO, DÁVAJTE CISÁROVI, A ČO JE BOŽIE, BOHU

            Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Keď to počuli, zadivili sa, nechali ho a odišli. (Mt22,15-22)

            Tento príbeh nachádzame okrem Matúšovho evanjelia aj v evanjeliách podľa Lukáša a Marka. Matúšovo evanjelium vykresľuje Ježiša v tejto situácii zo všetkých týchto evanjelií „najprísnejšie“, lebo tu Ježiš reaguje na otázku farizejov oslovením „pokrytci!“ a klasifikuje ich správanie ako zlobu. Lukáš a Marek sú v opise stretnutia miernejší a iba konštatujú, že Ježiš poznal ich prefíkanosť.
            Evanjelistov i nás na Ježišovom počínaní fascinuje nielen jeho schopnosť uniknúť z nastraženej pasce, ale i schopnosť zvrtnúť rozhovor tak, aby sa hovorilo viac o Bohu ako o cisárovi.
            O disponovanosti dať cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie hovorí i nasledujúci príbeh.

MUČENÍK, KTORÝ OSTAL VERNÝ HLASU SVEDOMIA

            Keď mladý študent práva František odišiel na prázdniny do nemeckého Kielu, začal v ňom silný duchovný boj. Hovorí: „Videl som duchovnú a mravnú biedu tohto prístavného veľkomesta. Prebudila sa vo mne túžba získavať duše pre Krista. Domov som sa vrátil s rozhodnutím, že sa stanem kňazom.
            Počas štúdií som prežíval obdobie kríz. Rozmýšľal som nad odchodom zo seminára. Bezvýhradná odovzdanosť na celý život, naveky, to sa mi zdalo príliš ťažké. V poslednom ročníku štúdia sa zrazu všetko upokojilo a vyjasnilo. Viem, že mnohí sa za mňa modlili a prinášali obety. Na sviatok sv. Petra a Pavla roku 1928 som bol ako 25-ročný vysvätený za kňaza.
            Najkrajší dar k primíciám som dostal od mamy – zdôverila sa mi s tajomstvom, ktoré predo mnou dovtedy schovávala: Na sviatok Božieho tela, nemal som vtedy ani pol roka, stála s kočíkom na kraji cesty. Ulicou kráčal kňaz nesúci Eucharistiu. Keď prechádzal okolo nej, vybrala ma z kočíka a povedala: „“Pane, ak chceš z tohto dieťaťa urobiť kňaza, zo srdca ti ho darujem.“ Mlčala o tom celý čas. Nechcela ma ovplyvniť, aby som sa vďaka jej želaniu stal kňazom.“
            Kňaz František so zápalom pôsobil medzi nemeckou mládežou. V roku 1942 sa stalo to, čo s obavou očakával – dostal povolanie do armády. Vtedy si spomenul na matku, ktorá v ťažkých situáciách hovorievala: „Vždy tak, ako chce Boh!“ František mal nepodplatiteľný cit pre spravodlivosť a po ťažkom vnútornom zápase mu bolo jasné: „Nezložím prísahu Hitlerovi!“ Pritom si uvedomoval, že toto rozhodnutie svedomia sa bude rovnať trestu smrti.
            Pár dní nato pricestoval poslednýkrát k svojim rodičom, aby im oznámil svoje rozhodnutie. Keď sa všetci spolu modlili krížovú cestu, pri 13. zastavení František chytil mamu za obe ruky a opýtal sa jej: „Dokážeš byť matkou bolesti, ktorá nesie svoj kríž a nevzdáva sa?“ Ona odpovedala: „Keď mi Boh dá na to silu, tak to dokážem!“
            O päť dní bol František zatknutý a uväznený. Vo svojich posledných zápiskoch vďačne spomína na posledný list od rodičov, kde mama celkom na záver dopísala slová: „Ostaň verný, František!“ Keď mu v predvečer popravy prečítali rozsudok smrti, tento kňaz pokojne a isto povedal: „Nie som nepriateľom štátu ani národa, ktorý bojuje päsťou a násilím. Som katolícky kňaz, ktorý používa zbrane Ducha a viery. A viem, za koho bojujem.“
            František nakoniec daroval seba Bohu i štátu v súlade so svojím svedomím. Mohol si povedať ako väčšina: „ja som predsa vojnu nerozpútal, a tak nie som za ňu zodpovedný. A ani cirkevní predstavitelia Nemecka nevydali oficiálne prehlásenie proti vojne a Hitlerovi, kto som ja, aby som lepšie posúdil situáciu ako oni?“ Ale riadil sa hlasom svojho svedomia.
            Nepochybne bolo v tom čase v Nemecku veľa ľudí zvažujúcich, ako sa zachovať. A tých mohol viesť Boh v ich hľadaní cez ich svedomie inak. Vždy ide o to – učiniť to, čo pri úprimnom hľadaní vnímame, že chce od nás Boh.

            NA ZAMYSLENIE:

            Spomeňme si na nedávny komunistický režim, kedy sme boli vystavení otázke, nakoľko ostať verní Bohu. Vieme, že niektorí zvolili natoľko kompromisné riešenie, že sa nakoniec až tak podvolili štátu, že dali cisárovi nielen to, čo je cisárovo, ale i to, čo je Božie.

            Mohlo by sa zdať, že ponovembrový čas nás stavia pred iné otázky. No opäť si musíme položiť tú istú otázku - nakoľko sme verní Bohu?
            Tí, ktorí denne zápasia o vernosť svedomiu, plávajú častokrát proti prúdu. Hodnoty, ktoré vyznávajú a presadzujú, sú spoločnosťou považované za hlúpe a utopické. Priniesť evanjelium do politiky, zákonov krajiny, do médií a celej spoločnosti sa javí ako neuskutočniteľné - ako niečo, čo je stratou času a energie. Hlavne v poslednej dobe sme na Slovensku svedkami boja o základné hodnoty spoločnosti, ako je ochrana života od počatia až po prirodzenú smrť a o postavenie rodiny.
            Ak niekto na spoločenskom poli nevie ako alebo nemôže pomôcť prakticky, môže využiť dve veľmi silné zbrane – modlitbu a obetu. Modlitba a obeta pomáhajú niesť tých, ktorí bojujú tento boj v prvej línii. Vieme, že bez modliacich sa ťažko môžeme očakávať zmeny v okolí a už vôbec nie na tak vážnom bojisku ako je dianie v spoločnosti.
            Takže naozaj – zapojiť sa môžeme všetci!

                                               (zdroj: Angelo Scarano: Kázání a promluvy, časopis Víťazstvo Srdca)

 

            Boh k nám hovorí vnútorným hlasom, hlasom nášho svedomia. Hovorí každému z nás osobne. Škoda je v tom, že máme skoro stále ucho naladené na všetky ostatné zvuky - na cveng peňazí, na štrnganie pohárikov, na vrčanie luxusných áut... Pre tieto a iné zvuky nepočujeme Boží hlas.
                                                                                                                                  Rudolf Baláž

            Cirkev dnes tak ako v každom čase potrebuje svätcov. Svätosť vyžaduje „len“ obetu života – nie mimoriadne činy a výkony, ale snahu bojovať proti vlastnému „ja“ a sklonom k pohodlnosti – deň po dni. Len svätí môžu pomôcť uzdraviť tento svet. Všetko ostatné je dnes úplne zbytočné a neplodné.
                                                                                                                                 Georg Eder

            Nechať sa ťahať, plávať s prúdom, zanikať v mase – to nás vedie zasa len do masy a do prázdna. Odvaha k výstupu, námaha, to je to, čo ma vedie na správnu cestu.
                                                                                                                                  Benedikt XVI.