Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

PÁN POCHVÁLIL NEPOCTIVÉHO SPRÁVCU

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu, a toho obžalovali u neho, že mu rozhadzuje majetok. Zavolal si ho a povedal mu: ‚Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť.‘ Správca si povedal: ‚Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma niekde prijali do domu, keď ma zbavia správcovstva.‘ Zavolal si po jednom dlžníkov svojho pána a vravel prvému: ‚Koľko dlhuješ môjmu pánovi?‘ On povedal: ‚Sto kadí oleja.‘ Vravel mu: ‚Tu máš svoj úpis, rýchlo si sadni a napíš päťdesiat.‘ Potom povedal inému: ‚A ty koľko dlhuješ?‘ On vravel: ‚Sto meríc pšenice.‘ Vravel mu: ‚Tu máš svoj úpis a napíš osemdesiat.‘

A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal. Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.  (Lk 16, 1-8)

 

Viete, čo je koan? Je to zen-budhistický pojem a znamená hádanku, ktorú zadá majster zenovej meditácie svojmu žiakovi. Táto hádanka nemá rozumové riešenie a jej zmysel je možné nájsť iba na vyššej, „nadrozumovej“ úrovni, na ktorú sa však musí žiak zenu prostredníctvom meditácie najskôr dostať.

 

Aj to, čo náš Majster a Pán predkladá v evanjeliu o nepoctivom správcovi, ako „koan“ na nás pôsobí. Každého slušne vychovaného človeka však tento príbeh najskôr asi vytočí. Je v ňom reč o správcovi, ktorý spreneveruje majetok svojho zamestnávateľa. V dnešnej dobe sme na podobné praktiky zvyknutí. Preto nás neprekvapí ani to, že keď to nepoctivému správcovi všetko praskne, kradne ďalej, a to vo veľkom. Odpúšťa dlh dlžníkom svojho pána, aby – až ho jeho pán vyhodí z práce, mal ku komu ísť. Získavať si priateľov nakradnutými peniazmi je zvlášť v politike obľúbený spôsob „podnikania“.

 

Treba si uvedomiť, že nepoctivý správca jedná s veľkopodnikateľmi, nie s „obyčajnými“ ľuďmi. Sto kadí oleja činí asi 3500 litrov, čo je približne ročný výnos veľmi rozsiahleho olivového hája. Podobne sto meríc pšenice sa urodí na ploche asi dvadsaťnásobne väčšej, ako v tej dobe vlastnila bežná rodina.

 

Prvýkrát nepoctivý správca odpúšťa päťdesiat kadí oleja – teda päťdesiat percent dlhu. Druhý raz dvadsať meríc pšenice, čo činí už len dvadsať percent dlhu. Sami vieme, že opakované odpúšťanie je vždy náročnejšie.

 

Čo sa slušnému človeku javí ako úplne nenormálne, je hlavne Ježišovo konštatovanie, že ten okradnutý pán z podobenstva pochválil nepoctivého správcu, pretože si obozretne počínal. Kde to sme? Tu rozum ostáva stáť! To je ukážkový „koan“, ktorý by mohol svojmu žiakovi uložiť aj zenový majster ako rébus, hádanku.

 

Ako máme my, kresťania, pochopiť tento hlavolam?

 

Ježiš síce vkladá do úst pána z podobenstva vysvetlenie, že nechváli správcu za to, že ho okradol – to by už bol úplný vrchol! – ale za jeho prezieravosť. A vzápätí Ježiš svojich poslucháčov vyzýva: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov.“ A pokračuje ďalej sledom vysvetlení, ktoré našincovi ešte viac zamotávajú hlavu. Veď ako rozumieť vete: „Ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?“ Nehovorí sa u nás naopak, že „z cudzieho krv netečie“?

 

Je to „koan“ za „koanom“. Kde je tá vyššia rovina, na ktorej môžeme Ježišovmu podobenstvu a nasledujúcim výrokom porozumieť?

 

Ježišove podobenstvá sú určite lepšie pochopiteľné južanským národom Európy ako národom severským alebo napríklad Nemcom. Je to tým, že Ježiš svoje podobenstvá prispôsoboval ľudu Izraela – úplne sú teda najbližšie mentalite ľudí Blízkeho Východu.

 

Uvedieme príklad: na juhu Talianska je udomácnené slovo „furbo“, ktoré sa dá preložiť ako šikovný, chytrý, i keď svojím konkrétnym obsahom sa skôr blíži tomu, čo by Nemec označil za podvod. Pre ľudí Stredomoria je však prirodzené správať sa „furbo“ – napríklad nechajú zákazníka v reštaurácii zaplatiť viac ako je uvedené v jedálnom lístku – a takého mentalitou úplne odlišného Nemca to dokáže strašne rozčúliť, lebo sa cíti okradnutý. Pritom u Južanov je to niečo ako „šport“ a nebyť „furbo“ pre nich znamená to isté ako byť naivný, hlúpy. Schopnosť správať sa „furbo“ je ukazovateľom ich životaschopnosti, prejavom vôle prežiť.

 

Ak sa na to pozeráme z tejto perspektívy, musíme zamestnávateľovi nepoctivého správcu priznať obdiv nad „športovým“ duchom svojho nepoctivého správcu a k tomu navyše ešte zmysel pre humor. A predovšetkým nezávislosť na peniazoch. Nenahneval sa pre to, že ho niekto oklamal, ale ocenil vnútornú logiku jeho konania, schopnosť byť „furbo“.

 

My s našou mentalitou by sme toho darebáka správcu asi najradšej videli za mrežami. A predsa i my máme radi detektívky. Radi sa pozrieme napríklad na skupinu elegantných lupičov v smokingu, ktorí preniknú do kasína a zatiaľčo časť z nich spokojne hrá hazardné hry, druhá vylúpi peniazmi nabité trezory herne. Obdivujeme precíznosť a svedomitosť, s akou gangstri akciu naplánovali a uskutočnili. Možno sa niekto pozastaví nad výrazom „svedomitosť“, ale to sa potom musí čudovať aj nad tým, že Ježiš chváli prezieravosť nepoctivého správcu.

 

Prečo Ježiš pre naše poučenie vyberá takéto škandalózne príklady? Prečo nám tak často kladie za príklad podvodníkov, zlodejov, násilníkov, ktorí chladne kalkulujú so svojimi silami, aby premohli protivníka? Čo si z týchto „vzorov“ máme vziať?

 

Možno nám na príklade týchto nie veľmi „nóbl“ ľudí chce povedať: „Priuč sa niečo od nich! Alebo ti snáď Božie kráľovstvo za to nestojí? Ukáž, že viac stojíš o svoju spásu i o spásu iných, a ja ti ju dám. Nasaď do tohto boja všetky svoje sily - kreativitu, inteligenciu, profesionalitu, plánuj, buď odvážny. Buď viac „furbo“!

 

v v v

 

            Páter Lino z talianskej Parmy (1866-1924) mal medzi súčasníkmi mal veľa titulov. Najčastejšie bol označovaný ako „zlodej duší a chleba“. Hoci od detstva trpel očnou chorobou a na jedno oko videl len málo, o to viac vnútorným zrakom vnímal biedu v meste, kde žil. Pre „svojich“ chudobných vedel ukradnúť nielen chlieb, ale aj strieborné príbory z bohatých domácností. Všetko to robil bez výčitiek svedomia, lebo ich potom premenil na chlieb a peniaze.

            Jeho spolubrat, ktorý bol kuchárom v kláštore, si zúfal, keď videl, ako mu spod nosa miznú fľaše s olejom, vínom, poháre džemu a zásoby potravín. Tie sa vždy dali ukryť do širokých rukávov habitu pátra Lina, aby sa mohli akoby šibnutím čarovného prútika znova objaviť v rukách jeho chudobných.

            Raz potreboval zohnať peniaze na zaplatenie nájomného pre istú rodinu. Páter Lino si lámal hlavu, ako im pomôcť a kde zohnať peniaze.

            Vtom natrafil na zbedačeného „umelca“, ktorý hral na verklíku. Páter Lino bez rozmýšľania siahol do obrovského vrecka a podal mu niekoľko mincí, ktoré tam našiel. Vďačný „umelec“ nechal svoj verklík pátrovi Linovi. Ten okamžite využil príležitosť. Zužitkoval svoje sklony, ktoré zdedil po matke, herečke a najbližšieho okoloidúceho požiadal, aby točil kľukou na verklíku, kým on sám improvizoval tanečné číslo. Počas nezvyčajného predstavenia tanečníka vo františkánskom habite sa vyzbieralo práve toľko mincí, koľko bolo potrebných na zaplatenie nájomného.

 

(zdroje: homílie o. Richarda Čemusa z webu Vatikánskeho rozhlasu, upravené, Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, príbeh spracovaný podľa Alessandra Pronzata, Kresťanské čnosti)