Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

O POSLEDNÝCH ČASOCH

 

 

            Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni, všetko bude zborené.“ Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?“ On odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: „To som ja“ a „Ten čas je už blízko.“ Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď.“

            Potom im povedal: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi. Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam a uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“ (Lk 21,5-19)

 

Ježišovu reč o zavŕšení časov  možno považovať snáď za najťažší evanjeliový text. (Benedikt XVI.)

 

v v v

 

„Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni.“ Židovský národ v minulosti už dvakrát zažil zbúranie a znesvätenie Jeruzalemského chrámu. V oboch prípadoch bol však chrám znovu vybudovaný a Židia mohli pokračovať v kulte, ako to predpisovala Tóra.

K tretiemu zničeniu, ktoré prorokoval Ježiš, došlo v r. 70 a bolo definitívne. Pokusy o jeho obnovenie vždy skončili neúspešne. Viedli dokonca k tomu, že cisár zakázal Židom vstup do Jeruzalema a na priľahlé územia. Až cisár Konštantín vo 4. storočí dovolil Židom – ale iba raz do roka, vo výročný deň zničenia Jeruzalema - navštíviť mesto, aby tam trúchlili pri chrámovom múre.

 

Prerušenie obiet v chráme predstavovalo pre židovstvo katastrofu. Keď niet obiet a chrámu, niet na svete uzmierenia za hriechy. Navyše sa domnievali, že Boh, ktorý v chráme tajomným spôsobom prebýval, opustil svoj príbytok na zemi. Kam sa podela zmluva? Kam sa podelo prisľúbenie?

 

Kresťania, keď videli znamenia konca Jeruzalema prorokované Ježišom, poslúchli jeho slová „utečte do hôr“ (Mt 24,16) a unikli z mesta preč. A tak hrôzy spojené so spustošením mesta ich nezasiahli priamo.

Rovnako zničenie chrámu pre kresťanov nepredstavovalo náboženský problém tak ako pre Židov. A to z toho dôvodu, že pre sprítomnenie obety Ježiša Krista už chrám nepotrebovali. Svedčia o tom Skutky apoštolov: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm.“ (Sk 2,46) Ako vidíme, sú tu spomenuté dve miesta, na ktorých sa odohrával život rodiacej sa Cirkvi. Na ohlasovanie evanjelia a modlitbu sa kresťanské spoločenstvo stretávalo v chráme, ktorý akceptovalo za dom modlitby a slova. Naproti tomu lámanie chleba – nový kultový život veriacich – sa konalo po domoch, ktoré boli miestami stretnutia spoločenstva so zmŕtvychvstalým Pánom.

 

Napriek tomu, že kresťania pre svoje obrady nepotrebovali Jeruzalemský chrám – novým chrámom pre nich bol zmŕtvychvstalý Kristus – zničenie Jeruzalema a jeho chrámu bolo pre nich natoľko zlomovou udalosťou, že očakávali blízky koniec sveta a príchod Syna človeka v sláve.

V čase, keď Lukáš napísal evanjelium, chrám už bol zborený, ale „koniec sveta“ ešte nenastal. Preto sa Lukášovi súčasníci a po nich nasledujúce generácie pýtajú, aké budú znamenia konca a kedy sa tak stane.

 

Texty jednotlivých evanjelistov o posledných časoch sa natoľko odlišujú, že nám nedávajú možnosť zostaviť „scenár konca sveta“. A nielenže neodpovedajú na otázku „ako to bude“, ale dokonca zakazujú odpovedať na otázku „kedy to bude“. To je hodina, ktorú si ponecháva Boh Otec pre seba.

 

Mnoho ľudí číta tieto texty ako horor. A predsa je to evanjelium, čo v preklade znamená radostné posolstvo - evanjelium o čase, kedy Božie kráľovstvo dosiahne svoju plnosť. Cirkev sa teda nepozerá na posledné udalosti ako na úplný koniec, ale skôr ako na cieľ, na zavŕšenie dejín, ako na nový začiatok. V niektorých jazykoch slovká „koniec“ a „cieľ“ znejú dokonca veľmi podobne.

Z tohto uhla pohľadu chápeme, prečo Cirkev pre zavŕšenie dejín nepovažuje pomenovanie „koniec sveta“ za teologicky správny.

 

II. vatikánsky koncil o týchto udalostiach povedal: „Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva, ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa, ale my vieme, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej bude prebývať spravodlivosť a ktorej blaženosť splní a prevýši všetky túžby po pokoji, ktoré sa rodia v srdciach ľudí.“

 

v v v

 

Avšak tak, ako Kristus musel vojsť do slávy cez kríž, tak aj Cirkev bude mať svojich mučeníkov, ktorí za Krista a za Cirkev položia život. V najranejšej Cirkvi to boli Štefan a Jakub, a mala a má ich každá doba. Ich príbehy sú posilnením pre našu vieru a nádej, vzbudzujú túžbu po vernosti a vytrvalosti. Častokrát odkrývajú aj ľudskú slabosť v čase skúšok, a preto sú nám blízke. Tak ako o tom hovorí nasledujúci príbeh z nedávneho obdobia bývalého režimu v Československu:

 

            „Keď ma eštebáci násilne vytiahli z auta, povedali mi: „Ste zatknutý. A nerobte žiadne hlúposti.“ Hneď prvú noc ma postavili k výsluchu. V miestnosti sedeli štyria chlapi. Každý z nich mal na mňa inú metódu. Prví dvaja hovorili so mnou akoby priateľsky. Tretí mi povedal: „Hlupák, my ťa tu môžeme nechať zdochnúť alebo poslať domov. Tak budeš hovoriť?!“ A štvrtý, ktorý mal na rukách glazé rukavičky, naraz vyskočil, chytil ma pod krk a reval: „Ty sviňa farárska, ty budeš srať vnútornosti, ak neprehovoríš!“ Strčil do mňa, ja som spadol na zem a on začal do mňa kopať. Odvtedy mám mnohé zuby falošné.

            V noci ma často budili, polievali vodou a musel som pochodovať. „My máme dosť času, veď ty raz prehovoríš!“ hovoril vyšetrovateľ.  A ešte mi hovoril: „Máš Kristove roky, ty hovädo, ale si tak blbý... My vieme na teba toľko, že budeš visieť...“

            Po niekoľkých mesiacoch mi navrhli spoluprácu.

            Dňom i nocou mi v hlave bežali len dve slová: smrť a povraz. To boli hlavné témy rozhovoru s vyšetrovateľom. Cítil som sa ako ruina, ktorá sa snaží zmobilizovať v sebe posledné zvyšky síl a viery. Nevedel som, či v tomto všetkom obstojím. Môj rozhovor s Bohom bol výkrikom človeka, z ktorého odchádza zdravie, životný elán, dôstojnosť a schopnosť milovať. Cítil som hnev a sklamanie z Boha, pretože som si myslel, že ma opúšťa. „Už nemôžem, daj mi silu, Bože!“ neustále som opakoval.

            Spočiatku to bola len výčitka Bohu. Postupne som ale poznával, že Boh chce, aby som sa mu úplne zveril a vložil do jeho rúk réžiu svojho života. Začal som sa modliť: „Pane, odovzdávam ti celú svoju slobodu. Vezmi si aj môj život, ak chceš. Len mi, prosím, daj silu.“

            Toto bol vrchol môjho vnútorného života vo väzení. Od toho momentu som začal pociťovať uvoľnenie a na všetko som sa začal pozerať inak.

            Človek sa má neustále opierať o Boha. To je poučenie, ktoré som si priniesol z väzenia. Keď sa oňho oprieš, prestaneš sa zaoberať sám sebou a svojou nedokonalosťou. Až potom môžeš s ním konzultovať všetko, aj malé každodenné veci.

            Vo väzení som najviac cítil, že Boh je so mnou.“

 

v v v

 

            Našou úlohou nie je zapodievať sa otázkou, kedy a ako „koniec sveta“ nastane. Veď jediné, čo môžeme urobiť, je žiť svoju prítomnosť. Iba od nej závisí, ako zvládneme budúcnosť. Je ľudské, ak v nás rezonujú pochybnosti, či skúšky zvládneme a ostaneme Bohu verní. Vlastnými silami určite nie. Máme však nádej, že nás neopustí ten, ktorý vyzýval: „Nebojte sa!“ a jeho posledné slová zneli: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

 

(použité zdroje: Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, príbeh prevzatý z knihy „Čím to je, že jste tak klidný?“- rozhovory s Mons. Václavom Dvořákom)