Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

„Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto.“ (Mk13,28)

 

            Figovník je pre Palestínčanov zvláštny strom. Je iný ako ostatné stromy rastúce na tomto území. V zime zhodí zo seba všetky listy. Ostane úplne holý. To, čo ho krášli, zrazu pominie. Ale nie nadlho. Po krátkej jari sa objavia púčiky a vyrašia nové listy.

 

            Súženia v živote sú pre človeka tým, čím sú pre figovník alebo pre iné listnaté stromy stratené listy. Je to očista, vzdanie sa toho, čo už doslúžilo. Navonok síce strom môže vyzerať ako zdevastovaný, ošklbaný a zlomený, v jeho vnútri však neviditeľne koluje život. Prebieha v ňom príprava na nové listy a plody. Staré sa pominulo a rodí sa niečo nové.

 

            Niekedy sú skúšky v našom živote tak silné, až sa zdá, že nás zlomia. Podobenstvo o figovníku nám však hovorí: „Nenechaj sa zlomiť. Padanie listov je normálny proces, i keď sa zdá, že je stratou. Ty sa priprav na nové listy, ktoré chcú z teba vyrásť.“

 

            Všimnime si, že Písmo Sväté nezakazuje nad ťažkosťami plakať. Naopak, plač sa v ňom vníma ako prirodzená reakcia ľudského tela a duše. Skúšky nás teda môžu stáť veľa síl a sĺz, aby sme sa s nimi vyrovnali, ale nemali by nás zlomiť.

 

            Prečítajme si, ako o tom napísal spisovateľ a básnik:

 

            Len čo Klára zbadala Františka, zacítila, že sa jej podlamujú kolená. Iba stud jej zabránil obzrieť sa za ním. No pozbierala všetku svoju odvahu, zdvihla oči a uprene naňho pozrela prísnym, a zároveň nežným pohľadom. Potom pristúpila o krok bližšie k nemu, prezrela si jeho handry, bosé zablatené nohy, vyhladnutú tvár a pohrdlivo zakrútila hlavou. „Nehanbíš sa?“ opýtala sa hlasom, ktorý priškrtilo zúfalstvo. „Prečo?“ opýtal sa František. „Pomysli na otca, na matku, na mňa... Kadiaľ sa to vláčiš? Čo to vykrikuješ? Prečo tancuješ verejne na uliciach ako šašo?“

            František počúval s ovisnutou tvárou a s ohnutými plecami. Mlčal. Klára sa sklonila a oči sa jej naplnili slzami. „Kvôli tebe sa trápim,“ povedala. „Keď si pomyslím na teba, puká mi srdce.“ „Aj mne,“ odvetil František tak ticho, že to nemohol počuť nik, iba brat León, ktorý stál pri ňom veľmi blízko. Klára sa zachvela a tvár sa jej náhle rozžiarila. Hoci nepočula Františkove slová, uhádla ich z pohybu jeho perí. „Aj ty, František, aj ty na mňa myslíš?“ opýtala sa a hruď sa jej nadmula. Ale František zdvihol hlavu a povedal: „Ja? Nikdy!“ A vystrel ruku, akoby ju chcel odstrčiť z cesty.

            Dievča vykríklo. Oči jej blyšťali: „Nech je prekliaty, kto odporuje Božím zákonom!“ volala rozhorčená. „Prekliaty, kto nabáda mužov, aby sa neženili, aby nemali deti, aby si nezaložili rodinu, aby neboli skutoční muži - milujúci vojnu, víno, ženy a slávu! Nech je prekliaty, kto nabáda ženy, aby neboli skutočnými ženami - milujúcimi prepych, blahobyt, pohodlie a lásku! Skutočná ľudská bytosť nemôže pohŕdať všetkými vecami - nehnevaj sa, môj úbohý František...!“

            Nato sa priblížila Klárina opatrovníčka a chytila svoju paniu okolo pása. „Poďme, dieťa moje,“ povedala. „Už je tu plno ľudí...“ Dievčina oprela svoju hlavu o hruď starej ženy a náhle sa rozvzlykala. Len Boh vie, koľko mesiacov si v srdci opakovala tieto slová, túžiac po stretnutí s Františkom, aby mu ich hodila do tváre. A hľa, práve mu ich povedala! Ale jej srdce nebolo o nič ľahšie.

            Klára odtrhla červenú ružu, ktorá zdobila jej živôtik, otočila sa a hodila ju Františkovi, ktorý stál nehybný so zvesenou hlavou. „Tu máš!“ zavolala. „Spomeň si na tento svet!“ Ruža sa prikotúľala k Františkovým nohám. „Môžeme ísť,“ povedalo dievča opatrovníčke. „Všetkému je koniec!“

            František sa ani nepohol, oči mal prikuté k zemi. Potom pomaly zdvihol hlavu a vystrašene pozeral vôkol seba. Pozrel na brata Leóna a stisol mu ruku. „Odišla?“ opýtal sa úplne potichu. „Odišla,“ odpovedal León, zdvíhajúc ružu. „Nedotýkaj sa jej!“ zvolal František. „Len ju polož na kraj cesty, aby ju ľudia nepošliapali. A neobzeraj sa! Odíďme!“

            Po tomto stretnutí s Františkom povolal Boh i Kláru, aby spolupracovala s Františkom z Assisi na Božom diele lásky a milosrdenstva medzi ľuďmi.

            Ak Boh potrebuje nejakého človeka, najskôr ním poriadne otrasie. Skôr, ako mu dá svetlo, jasnú podobu, dá mu zabŕdnuť do tmy. Skôr, ako sa v človeku zrodí to najdôležitejšie, Boh dopustí, aby sa zvíjal v pôrodných bolestiach, bezmocne a s úzkosťou o život. Takto s ním uzatvára zmluvu, novú zmluvu...

            Boh sa spolčuje len so znovuzrodeným človekom, preto sa snaží k nám priblížiť a vedie nás k sebe až po umieranie starého človeka. Je to však umieranie plné života, úzkosť plná radosti, bezmocnosť plná bezpečnosti, koniec plný budúcnosti.

 

v v v

 

            Z podobenstva o dozrievajúcom figovníku sa tiež môžme naučiť tomu, že všetko má v živote svoj čas. Mnohí z nás by sme chceli, aby sa obrátil náš životný partner alebo dieťa - to sú však procesy, ktoré my nemôžeme urýchliť len vlastným chcením. Všetko musí v človeku prirodzene dozrieť. Treba rešpektovať bod - stupeň viery, na ktorom sa človek nachádza. Nemožno oberať zo stromu nezrelé ovocie. Také nikomu chutiť nebude. Spomeňme si na márnotratného syna - skôr, ako sa vybral na cestu k svojmu otcovi, toto rozhodnutie muselo v ňom dozrieť. Najprv premýšľal, zhodnocoval, odhodlával sa a až keď bol zrelý, vydal sa na cestu.

 

            A toto všetko platí aj o spoločenstve, národe. Všetko musí najprv rásť a dozrieť vo vnútri. Inak sa zmysel minie účinku.

 

            Ako sa ja vyrovnávam so skúškami? Viem ich konfrontovať s Ježišovým Slovom, ktoré nepominie? Kladiem ich do správnej perspektívy, aby som z nich v konečnom dôsledku vyťažil? Nepoviem príliš predčasne a lacno: „Dosť!“?

 

                                                                       (spracované s použitím homílie o. Milana Bubáka)

 

MYŠLIENKY NA UVAŽOVANIE

 

            Vietor posilňuje konáre stromov, ale víchrica ich zlomí. Podobne je to u ľudí - niektorí sú prekážkami posilnení, inokedy víchor života človeka zlomí. Isté však je, že Ježiš prišiel i pre tých, ktorých ťažkosti života zlomili.

                                                                                                                      Tomáš Špidlík

 

            Pre Ducha Svätého je typické, že všetko, i to zlé, zaraďuje do širších súvislostí. Ukazuje, že Boh bol účastný pri všetkom, čo si prežil. To, čo vyzeralo tak hrozivo, čo tak nesmierne bolelo, nebolo v skutočnosti tak zlé. Duch Svätý ti pomáha vidieť plnú skutočnosť, nie iba jej zlomok.

 

                                                                                                                      Aleš Opatrný

 

            Treba vedieť čakať, ale v čakaní i pracovať.

                                                                                                                      Ján XXIII.