Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

BOH TAK MILOVAL SVET...

            Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. (Jn3,14-17)

            Židia dlhé stáročia očakávali Mesiáša. Nové a nové generácie prichádzali na svet, dospievali a umierali, a každé nové pokolenie verilo, že práve ono sa dožije týchto udalostí. O tom, ako sa to stane, najmúdrejší v národe rokovali v nekonečných debatách, citovali slová prorokov a posvätných kníh. Hovorili o tom opatrne, s bázňou a s utajovanou radosťou a nikoho nikdy neunavilo ich počúvať.
Všetci múdri národa sa zhodovali v tom, že Mesiáš bude z rodu Dávidovho, bude nazvaný Synom človeka, ale vyjde z rúk Boha, kde existoval už dávno pred stvorením hviezd a slnka. To všetko poznali Židia z kníh - ako i to, že kameňom úrazu pre židovský národ bude rozpoznať ho, keď naozaj príde.
Z času na čas prichádzali do Jeruzalema nepraví mesiáši v sprievode svojich dôverčivých stúpencov, ktorí volali: „Hosana, Synovi človeka!“ Nepraví mesiáši boli dvojakého druhu: jedni boli šarlatáni a tí druhí šialenci. Tí druhí to pochopiteľne mysleli vážne. A zdá sa, že ich vystúpenie skončilo zakaždým podobne: chrámoví kňazi na nich pokrikovali a farizeji im kládli úskočné otázky, aby ich podchytili v reči. Ľud žiadal zázraky ako dôkaz ich božstva. Vždy bol podvodník odhalený, väčšinou veľmi skoro a Jeruzalem sa opäť vrátil k normálnemu životu - rozhodnutý, že nabudúce sa už nedá zviesť.
V tomto meste aj zásluhou veľkňaza Kajfáša zavládla postupne atmosféra, že každý prichádzajúci mesiáš je aj tak len „egyptský kúzelník“. Bola to atmosféra nedôvery, pochybností a predsudkov, do ktorej bolo veľmi ťažké prísť aj Mesiášovi pravému.

            Jedným z popredných učencov v židovskom národe, ktorí poznali Písmo a v tomto poznaní usmerňovali národ očakávajúci Mesiáša, bol aj Nikodém. Práve v rozhovore s ním adresoval Ježiš židovskému národu slová, ktoré zazneli v dnešnom evanjeliu.
Nikodém patril medzi tých, v ktorých Ježiš vyvolal záblesk viery. Jeho viera pramenila zo zázrakov, o čom svedčí spôsob, ako oslovil Ježiša: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak s ním nie je Boh.“
Nikodém je hovorcom istej skupiny židovského národa. Potvrdzujú to aj jeho prvé slová, ktoré hovorí v množnom čísle: „Vieme, že si prišiel od Boha...“ Napriek svojmu odvážnemu tvrdeniu „vieme“ cítiť z jeho vyjadrenia, že stále hľadá.

 

            Nikodém je prototypom každého úprimne hľadajúceho človeka.
V dnešnom svete väčšina ľudí hľadá. Keď sa raz pýtali ľudí na ulici, či sú veriaci, väčšina odpovedala takto: „Áno, verím v Boha.“ Alebo: „Verím, že niečo nad nami je...“, „Verím v nirvánu“, „Verím v osud“, „Verím v anjelov“, a pod. Nájsť „čistého“ ateistu je ťažké. Človek potrebuje v niečo veriť. Tento fenomén je starý ako ľudstvo samo.
Uvedené odpovede naznačujú, že dnešný človek je čoraz viac očarený orientálnymi meditáciami. A zároveň pozorujeme, ako sa stále s menšou dôverou pozerá na kresťanstvo. Avšak práve tu je príležitosť uvedomiť si podstatné rozdiely medzi kresťanským a východnými náboženstvami:

  • Existuje meditácia, osvietenie, ktoré nás vedie do nirvány, do sladkej necitnosti voči sebe aj voči blížnemu. Kresťanská modlitba by nás ale mala viesť k prijatiu seba a k citlivosti na biedu a potreby druhých. To prvé nie je kresťanské, to druhé nás učil Ježiš Kristus – a len toto môže pomôcť svetu.

 

  • Každé náboženstvo, ak ho človek berie poctivo, ho nakoniec privedie k hranici, kde zistí, že na „svätú horu“ sa sám nevyšplhá. To svetlo, za ktorým tak neúnavne išiel, je privysoko. Urobil všetko, čo vedel: dodržiaval zákon, prísnu askézu, dýchacie cvičenia či posvätné rituály. Nachádza sa na vrchole hory náboženstva - nesmrteľné bytie Boha ostalo však nedostupné v nekonečne nad ním. Nepomôžu mu laná, ani skoby. Potrebuje Božiu milosť a milosrdnú odpúšťajúcu lásku. Tú nám dáva Boh Otec v Kristovom kríži, ktorý priniesol vykúpenie každému človeku.

            Niektorí o kríži veľmi neradi počúvame. Aj v dnešnom kresťanskom, predovšetkým západnom svete existujú tendencie oslobodiť kresťanstvo od kríža, a tak ho urobiť príťažlivejším. Populárne sú skupiny, ktoré hlásajú: „Keď budeš veriť, budeš sa mať dobre, bude sa ti dariť a Boh ťa bude požehnávať.“ O kríži počuť nechcú. Ten je vraj len trpkou Ježišovou minulosťou.  O tejto smutnej skutočnosti svedčí aj skúsenosť istého cirkevného spoločenstva, ktoré požiadalo reklamnú agentúru o radu, ako svetu na Veľkú noc účinnejšie predstaviť kresťanské posolstvo. Odpoveď znela: „Predovšetkým odstráňte kríž. Je príliš staromódny a vyvoláva negatívne emócie“.
Evanjelium však zriediť ani prisladiť nemožno. Odstrániť kríž znamená nepochopenie kresťanstva! Naopak - práve dnes viac ako kedykoľvek predtým musí dôjsť k odhaleniu tajomstva kríža! Na kríž by sme sa mali prestať pozerať ako na znamenie odsúdenia a prekliatia. On je znamením spásy, odpustenia, nádeje pre tento svet!

            Britský kazateľ John Stott, hľadajúci odpovede na otázky týkajúce sa utrpenia, v knihe Kristov kríž napísal: „Navštívil som mnoho budhistických chrámov v rozličných ázijských krajinách. Veľakrát som ostal s rešpektom stáť pred sochou Budhu v jeho typickej polohe – skrížené nohy, uvoľnené plecia, zavreté oči, ľahký úsmev na perách, neprítomný výraz v tvári, vzdialený bolestiam tohto sveta.
Ale zakaždým som sa po chvíli musel odvrátiť a namiesto neho sa mi v predstave vynorila iná postava – muž na kríži. Osamelý, zvíjajúci sa mukami, ruky a nohy prebité klincami, vykrútené údy, čelo skrvavené od tŕňov koruny, vysušené pery a neznesiteľne smädné ústa, vrhnutý do Bohom odmietnutej temnoty. Toto je pre mňa Boh! Svoju odolnosť od bolesti odložil nabok. Vstúpil do nášho sveta tela a krvi, sĺz a smrti. Trpel za nás a trpí spolu s nami. Z pohľadu jeho bolesti sa tie naše stávajú znesiteľnejšími.“

            V živote máme iba jedinú úlohu: celou svojou existenciou sa postaviť zoči-voči tejto pravde. Pravde o Božej láske, ktorá je tak prostá, že ju môže pochopiť dieťa, ale zároveň tak hlboká, že ju neprebáda ani najväčší mystik.

(použité zdroje: Jim Bishop: Den, kdy zemřel Kristus, Lee Strobel: Kauza viera)