Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

CHOĎTE A HLÁSAJTE!

 

 

Ježiš vyslal Dvanástich a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte, choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze, ani kapsu na cestu si neberte, ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm. (Mt10, 5-10)

 

            Nestačí žiť v zhode s kresťanskou náukou a potom sa utiahnuť do izolácie, mysliac si, že sme už splnili svoju úlohu. Nestačí to, nestačí! Pán chce spásu všetkých!  (Ján XXIII.)

 

            Aj to najkrajšie svedectvo viery sa ukáže nedostatočným, ak nie je časom osvetlené a ozrejmené. Preto radostnú zvesť, ktorá je ohlasovaná životom, musí – skôr či neskôr – ohlasovať aj živé slovo. Nemožno hovoriť o skutočnej evanjelizácii, ak sa pri nej nehlása aj meno, učenie, život a prisľúbenia, kráľovstvo a tajomstvo Ježiša Nazaretského, Syna Božieho. (Pavol VI.)

 

 

AKO TEDA NA TO?

 

            V dnešnej dobe máme radi návody a metodiky. „Ako začať? Ako motivovať? Na čo si dávať pozor?“ Keď však čítame texty evanjelistov o tom, ako Ježiš posiela učeníkov ohlasovať evanjelium, žiaden návod na evanjelizáciu tam nenachádzame. O tom evanjelium mlčí. Je to múdre. Lebo ohlasovať Krista nemožno podľa receptu či návodu, ohlasovanie musí vychádzať zo srdca.

            V týchto dňoch Cirkev číta starozákonné texty z prorokov Amosa, Izaiáša a Ozeáša. Všimnime si, že ani oni nepísali texty podľa rovnakej metódy. Amos bol pastier a pestovateľ poľných fíg, Izaiáš bol básnik, Ozeáš zažil sklamanie pre neveru svojej manželky, čo mu poslúžilo vidieť neveru izraelského národa vo vzťahu k svojmu Bohu. Každý z nich ohlasoval Boha inak - avšak každý vložil do tohto ohlasovania svoj vlastný oheň, svoje vlastné srdce. A toto chce Boh aj od nás. Aby sme do ohlasovania svedectva viery vložili seba samých.

 

            A predsa – istý návod, „ako na to?“, prípadne „ako nie na to?“, v evanjeliách máme. V Matúšovom úryvku Ježiš od apoštolov žiada, aby kráčali:

 

            Bez palice – palica, ktorá podopiera, môže tu byť obrazom našich „podoprení“ – v podobe zásluh, priaznivej mienky ľudí, titulov, funkcií, postavenia. Mnohí si bez nich nevieme život predstaviť – považujeme si ich, lebo si uvedomujeme, že vďaka nim „naša hodnota“ u ľudí stúpa. Ježiš však chce, aby tou jedinou palicou, ktorú si vezmeme, bolo jeho Slovo. Aby sme my, pretvorení týmto Slovom, priniesli posolstvo druhým.

            Hovorí sa, že keď svätý Filip Neri odchádzal do sveta, jeho otec mu dal na cestu na papieri spísaný rodokmeň jeho šľachtických predkov. „Keď budeš v núdzi, poukážeš na svoj pôvod, dostane sa ti skôr pomoci,“ povedal mu. Filip si cestou uvedomil, že sa chce spoliehať iba na svojho Pána, a tak tento súpis hodil z mosta do rieky.

 

            Bez kapsy – ísť bez kapsy tu môže znamenať ísť bez plánov. My najradšej máme všetko dopredu nalinkované - čo budem hovoriť, čo očakávam od svojej misie, sme sklamaní, ak sa veci odvíjajú inak. Treba však pamätať, že druhý nemusí byť až tak zvedavý na „naše pravdy“, skôr ho oslovuje náš prístup - trpezlivosť a láska. Jedno príslovie hovorí: „Ľudia ľahko zabudnú, čo si im povedal, ale nezabudnú na to, ako sa pri tebe cítili.“

 

            Bez dvoje šiat – mať dvoje šiat tu môže symbolicky znamenať možnosť „lavírovania“, prezliekania sa podľa okolností. Poznáme to: „Odpustil som, ale zabudnúť to nikdy nemôžem.“ „Chcem svoje deti vychovávať vo viere, ale bojím sa, aby neboli príliš nábožné.“ „Chcem byť čestný, ale keď sa tak správam, nič nezarobím.“ O tomto postoji hovorí svätý Ján v Knihe Zjavenia: „Nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, už-už ťa vypľúvam z úst.“ (Zj3,15-16)

            Nestály človek nikdy nebude pre tento svet hodnoverným svedkom.

 

            Bez sandál – vyzuť si svoje sandále pri ohlasovaní evanjelia môže znamenať nepošliapať dôstojnosť druhého, rešpektovať jeho slobodu a opäť je symbolom citlivého prístupu k človeku.

 

                                                                                    (spracované s použitím homílie Milana Bubáka)

 

v v v

 

            A ešte je pri našom ohlasovaní radostného posolstva potrebné uvedomiť si jednu dôležitú vec, o ktorej hovorí nasledujúci list. Nie je skutočný, iba fiktívny, no napriek tomu vyjadruje vážnu realitu súčasnosti.

            Započúvajme sa do smutného ponosovania sa manžela, ktorý sa cíti akoby vyčiarknutý zo záujmu svojich vlastných príbuzných. Píše:

            „Som manžel a otec, ktorý túži zaradiť sa do kategórie posledných, do kategórie vydedencov, medzi ľudí, ktorých zaraďujeme medzi tých z tretieho sveta. Lebo vôbec neviem, ako by som nazval tento svet, do ktorého patrím teraz. Vysvetlím to:

            Deti okrem toho, že slušne študujú, starajú sa o potreby tretieho sveta. O emigrantov, nezamestnaných, bezdomovcov, o leprozórium tuším v Burundi. Hovorím „tuším“, lebo nedostávam od nich priame informácie. Bojujú za mier, spravodlivosť, angažujú sa za ekológiu. Nevysmievam sa z toho, ešteže čo! Napriek tomu neverím, že žiadam od nich veľa, ak túžim, aby sa niekedy pozreli do tváre aj mne, aby ma niekedy pozdravili, nie z lenivosti alebo povinnosti a aby ma niekedy zapojili do svojich rozhovorov.

            Aj moja manželka je členkou mnohých združení a skupín. Zúčastňuje sa snáď na všetkých iniciatívach farnosti. Venuje sa ľuďom tretieho veku – a pritom jediný, koho volajú doma „starec“, som ja. Venuje sa tiež alkoholikom i bývalým väzňom. Dlhé hodiny sa modlí za kňazov, ktorí sú v kríze i za rehoľné sestry, ktoré predstavené nevedia pochopiť.

            Pane, prosím, upozorni ma, ak sa mýlim... Ale mám dojem, že nie je zhodné s evanjeliom, ak sa moja žena venuje len ľuďom niekde v diaľke, a pritom sa ani slovom neobráti na svojho právoplatného manžela alebo mu odpovedá len jednoslabične. Pane, prosím, nemohol by si mojej manželke vnuknúť cez jedného z početných kňazov, ktorých navštevuje pre tie najvznešenejšie ciele, že je správne a potrebné nezabúdať na svojho manžela? Pane, prosím, daj, aby si moja manželka všimla, že kúsok tretieho sveta si vytvorila aj vo vlastnom dome tak, že ma odsunula úplne na okraj.“

 

            Áno, niekedy je jednoduchšie odcestovať do leprozória v Afrike ako navštíviť príbuzného v nemocnici vzdialenej na druhom konci mesta. Niektorí ľudia si nájdu čas, aby napísali väzňovi. Ale nespomenú si, že treba zablahoželať manželovi v deň jeho narodenín. Iným je ľahšie milovať tých „zo stretka“ ako domácich.

            Môžeme, a aj máme sa venovať tým posledným, „vyradeným“. Ale musíme si dávať pozor, aby sme nezabudli na vlastnú rodinu a blízkych len preto, lebo... naše srdce bije pre iných.

 

                                     (spracované s použitím zdroja: Alessandro Pronzato: V ústrety človeku)