Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

VERNÝ IZRAELITA V POHANSKOM PROSTREDÍ (Gn 41, 44-52)

 

            Jozef mal sedemnásť rokov, keď bol predaný do Egypta. (37,2) Po tom, ako čašník, ktorému vyložil sen, naňho zabudol, ostal Jozef vo väzení ešte dva roky (41,2). Na vrchol slávy sa dostáva vo veku tridsať rokov (41,46). Toto sú tri chronologické údaje uvádzané v Biblii v súvislosti s Jozefom.

            Faraón dal Jozefovi meno Cafenat-páneach. Za ženu mu dal Asenat, dcéru veľkňaza z Onu. Takto Jozef vystúpil nad egyptskú krajinu. (41,45) Nové Jozefovo meno možno preložiť ako „Boh hovorí a on žije“ alebo tiež „muž, ktorý pozná veci“, „udržiavateľ života“. V Jozefovom príbehu je prítomné napätie medzi vernosťou tradičným hodnotám a prispôsobovaním sa cudzej kultúre. Nechá si zmeniť meno, preoblieka si šaty, prijíma za ženu cudzinku. Pýtame sa: „Čo sa stane s Jozefom, keď sa duchovne spriazni s pohankou, a to ešte s dcérou veľkňaza?“ Domnievame sa, že Jozef aj v tomto rozhodnutí zotrvával pod vedením Božím. Pre cirkevných otcov sa Jozef svojou ženbou stáva predobrazom Ježiša a jeho vzťahu k cirkvi, ktorá je zložená predovšetkým z pohanov. Vlastný národ – Izrael - ho neprijal, a tak sa spája s nevestou „pohankou“.

            Jozefovi sa narodili dvaja synovia, ktorých mu porodila Asenat. Jozef dal prvorodenému meno Manasses, pretože hovoril „Boh mi dal zabudnúť na všetky moje útrapy a na celý dom môjho otca“. Druhému dal meno Efraim, pretože hovoril: „Boh ma urobil plodným v krajine môjho trápenia.“ (41, 50-52) Nie teda jeho manželka, ale Jozef dal chlapcom mená. Boli to mená hebrejské, čo naznačuje, že Jozef určoval duchovný smer v rodine.

            Jozefov príbeh svedčí o snahe svätopisca včleniť vieru v jediného Boha do svetového kontextu. Mnohé starozákonné knihy pre podobné zmýšľanie toleranciu nemajú. Skôr v nich vo vzťahu k pohanom badáme netoleranciu. Vykreslenie Jozefovej integrácie do pohanského prostredia má ukázať, že Sväté Písmo má aj prúdy tolerancie voči pohanom a snahy prenikať do neizraelského prostredia. 

            Z uvedených textov zároveň vyplýva, že Jozef nosil vo svojom srdci skryté bolesti. V jeho srdci i pamäti stále žili jeho otec i bratia. Zdá sa nám zvláštne, že Jozef nechával otca tak dlho v zármutku. Mal predsa už iné postavenie a mohol za svojimi blízkymi zájsť, rozpovedať im o Božích skutkoch. No Jozef je veľký v tom, že dokázal čakať na Boží čas. Chcel, aby dejiny jeho rodu boli také, akými ich vie napísať iba sám Boh.

            Je skoro samozrejmé, že srdce i rozum mu radili, aby si pomohol sám. On však vedel, že všetko má dozrievať a že nie každá príležitosť, ktorá sa človeku ponúka, je naozaj Bohom určená. Jozef mal prorockého ducha a čakal na svojich bratov. No nie tak, aby ich hneď objal. On sa chcel stretnúť s nimi pred tvárou Boha v úprimnom poznaní a vyznaní hriechov. Lebo len na tomto základe budú môcť raz splniť svoje poslanie, ktoré im bolo v dejinách patriarchov určené.

            Je veľa ťažkostí a bolestí v našom živote, ale aké je nebezpečné odstraňovať ich predčasne! Bez nich by sme nikdy nedozreli!

 

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)