PRÍSĽUB IZÁKOVHO NARODENIA

            Keď mal Abram deväťdesiatdeväť rokov, zjavil sa mu Pán (Gn17,1) a oznámil mu, že z manželky Sarai mu dá syna. Vtedy mal jeho syn Izmael už trinásť rokov. Tu padol Abrahám na tvár a smial sa. Myslel si totižto: „Vari sa môže storočnému narodiť syn? Alebo vari môže Sára, deväťdesiatročná žena, ešte porodiť?“ (Gn17,17) Podľa svätého Efréma Abrahámov smiech nie je vyjadrením nedôvery voči Bohu, ale radosti a úžasu nad udalosťami, ktoré majú nastať. „Dáš mu meno Izák.“ (Gn17,19) Abrahámov smiech je odzrkadlený v mene budúceho potomka - Izák znamená „smeje sa“.
            Zároveň Boh mení meno Abram, ktoré znamená „otec je vyvýšený“ na Abrahám, čo znamená „otec mnohých“. Abrahám sa skutočne stal otcom mnohých národov - so Sárou splodil izraelský národ, s Agar Izmaelitov, s Keturou, ktorá mu bola manželkou po smrti Sáry, splodil potomkov Edomu a Madiánu. V širšom ponímaní sme i my, kresťania, duchovnými potomkami Abraháma.
            Boh mení i meno Sarai, čo znamená Pani moja, Kráľovná moja na Sára, čo znamená Pani, Kráľovná.  
            S prísľubom Izákovho narodenia Abrahám dostáva príkaz vykonania obriezky na sebe a na každom mužskom potomkovi svojho rodu. (Gn17,10n) Pre Židov je obriezka, vykonávaná na ôsmy deň po narodení dieťaťa, znamením zmluvy medzi Bohom a človekom. Pre kresťanov ekvivalentom obriezky je krst.
            A znova sa Abrahámovi zjavil Pán..., keď sedel za najväčšej horúčavy pri vchode do stanu. Keď zdvihol oči, videl neďaleko seba stáť troch mužov. Len čo ich zbadal, utekal im od vchodu svojho stanu, poklonil sa až k zemi a povedal: „Pane, ak nachádzam milosť v tvojich očiach, neobíď svojho služobníka. (Gn18,1-3) Potom Abrahám bežal k stádu, vybral pekné mladé teliatko, dal ho sluhovi a on sa poponáhľal pripraviť ho. (Gn18,7) Táto udalosť sa odohrala na tretí deň po Abrahámovej obriezke, teda v čase, keď je bolesť tela najväčšia a človek najslabší. Abrahám zbadal mužov už v diaľke, nedbal na bolesť a náhlil sa pozvať ich k sebe.
            Rozpoznal v nich Boha - starovekí cirkevní otcovia to komentujú tak, že musel byť čistý srdcom. Jedného z nich oslovuje „môj Pán“, sám seba nazýva sluhom. Abrahám je vzorom pohostinnosti - sám sa poponáhľal, aby dozrel na výber zvieraťa pre prípravu jedla. Vo výbere najlepšieho zvieraťa je predobraz obetných baránkov, ktoré Pán kázal obetovať za hriechy ľudu na sviatok Paschy a ktoré museli byť bez akejkoľvek chyby.
            „O rok v tomto čase sa vrátim a tvoja žena Sára bude mať už syna“ (Gn18,10) „V tomto čase o rok“ možno preložiť aj ako „keď bude čas života“. Sára načúvala pri vchode do stanu a v duchu sa zasmiala, mysliac si: „Mohla by som ešte porodiť, takáto starena? A môj pán je tiež už starec!“ Smiech Abraháma, keď mu Pán oznámil narodenie syna, bol smiechom radosti a úžasu, smiech Sáry je vyjadrením, že tejto zvesti neverí. „Vari je pre Boha niečo nemožné?“(Gn18,14) pýta sa jeden z hostí a Sáru karhá za pochybnosť i za následné klamstvo, keď povedala: „Nesmiala som sa.“ (Gn18,15)
            Onedlho traja hostia oznámia Abrahámovi Boží úmysel o zničení hriešnej Sodomy. Svätý Efrém o tom hovorí: „Tento úmysel bol oznámený len Abrahámovi, aby neustával v modlitbe za ľudí tohto mesta. Sáre o tom nebolo povedané, aby sa nermútila a neplakala pre príbuzného Lóta zo Sodomy v ten istý deň, ako sa radovala z prísľubu narodenia syna.“

                                                                         (zdroj: Komentár k Starému Zákonu: Genezis)