Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

PREDANIE JOZEFA DO OTROCTVA (Gn 37)

 

            Jakub miloval Jozefa viac ako všetkých ostatných svojich synov, lebo bol synom jeho staroby. Keď to jeho bratia videli, znenávideli ho a neboli schopní s ním pokojne hovoriť. (37,3-4) Je nesporné, že Jozef bol nadpriemerný a bystrý chlapec. Mal pevný charakter a na rozdiel od svojich bratov mal zmysel pre duchovné hodnoty. Podobne ako jeho otec Jakub. Nedivme sa preto, že sa stal otcovým miláčikom.

            No ani Jozef nebol iba svetlom bez tmy. Písmo hovorí, že prinášal zlé správy o svojich bratoch. Zlá správa v použitom význame znamená ohováranie. Jozef teda donášal na svojich bratov. (37,2) Biblia je pravdovravná kniha. Nikoho neidealizuje.

            Pýtame sa, či Jakub nepoznal, aké napätie vládne medzi jeho synmi. Je isté, že nevidel všetko jasne. Mnohí rodičia nemajú prehľad o tom, čo sa deje v ich rodine a niektoré veci im unikajú. Možno aj preto Jakub urobil nerozumný krok, keď vyznamenal Jozefa tunikou pestrých farieb.

            Pritom keby medzi bratmi vládol zdravý vzťah, boli by sa tešili, že ich brat bol obdarovaný pestrou tunikou. Veď pestrá kombinácia farieb mladšiemu lepšie musela  pristať. Priznajme si však - pre ľudskú povahu je tak ťažké úprimne sa tešiť!

            Jozefovi pri jeho nadpriemernosti hrozilo, že sa stane namyslený. Mal sklony panovať a je nesporné, že o tom aj sníval. Sníva sa nám obyčajne to, o čom premýšľame a po čom túžime. V prvom sne, ktorý je v Písme zachytený, sa jeho snopu klaňali snopy bratov, v druhom sne sa mu klaňajú slnko, mesiac a hviezdy. 

            Jozefovi sa vyčíta, že nemal svoje sny oznámiť aj tak už veľmi podráždeným bratom. Nemal. No máme tu jasný dôkaz toho, že bol úprimnou a otvorenou dušou. Čo na srdci, to i na jazyku. Navyše bol ešte mladý, nezrelý a neuvedomoval si následky svojho správania. Treba povedať, že Jozefove sny neboli obyčajnými snami, ale prorockými videniami.

            Hovorí sa, že zapáliť možno len tam, kde je materiál na oheň. Jozefovi bratia boli suchým materiálom, ktorý len čakal na to, aby vzplanul. Nemyslime si, že myšlienka zabiť Jozefa prišla akoby náhodou a oni ju v tom momente zrealizovali. Naopak, bol to už vopred premyslený a pripravovaný plán. Nemal síce konkrétnu podobu, tá sa zrodila až vtedy, keď z diaľky videli Jozefa prichádzať. Povedali: „Zabime ho, hoďme do jednej z cisterien a povieme: „Zožrala ho divá zver!““ (37,20)

            Ako mohli byť Jakubovi synovia takto skazení? Nezabúdajme, že aj ich otec Jakub mal nešťastnú prirodzenú povahu. Synovia ľahko pobadali otcove slabé stránky. Burina rastie ľahšie ako ušľachtilé rastliny.

            Na to, že sa plán s úmyslom zabiť neuskutočnil, použil Boh dvoch z bratov: Rúbena a Júdu. Rúben bol prvorodený a mal zodpovednosť za ostatných bratov. V tom čase zodpovednosť nepochádzala z nejakého pocitu zodpovednosti, ale z povinnosti zodpovedať sa autorite, ktorú v ich dome predstavoval otec Jakub. Rúben povedal: „Neprelievajte krv! Hoďte ho do cisterny, čo je na púšti, no ruku proti nemu nevztiahnite!“ (37,22) Nejednotnosť bola a vždy bude brzdou v uskutočňovaní plánov. To, že ho bratia poslúchli, znamená, že Rúben ako prvorodený mal medzi nimi autoritu. Neskôr sa dozvedáme, že mal v úmysle Jozefa z cisterny vyslobodiť. Plán mu však nevyšiel, pretože musel odísť a nebol pri tom, keď bratia predali Jozefa do otroctva.

            Chybou bolo, že Rúben svoj úmysel zachrániť Jozefa pred bratmi zamlčal. Chcel to urobiť tak, aby aj Jozef bol zachránený, a on aby nestratil priazeň svojich bratov. Zvolil si strednú cestu kompromisu. Nevyšlo mu to. Opäť sa ukazuje - kto neberie vážne hriech a nepostaví sa rozhodne proti nemu – tak ako Jozef v Egypte proti Putifarovej žene – ten nedosiahne svoj cieľ. Kto sa nepostaví pevne na stranu práva, neobstojí v ťažkých chvíľach.

            Vyzliekli Jozefa z jeho tuniky, z tej dlhej tuniky, čo mal na sebe, vzali ho a hodili ho do cisterny. Cisterna však bola prázdna, nebolo v nej vody. Sadli si, aby si zajedli chleba, a keď pozdvihli svoj zrak, tu zbadali karavánu Izmaelitov. (37,23-25) Zobliecť z človeka šaty na púšti znamenalo rýchlejšiu smrť, nakoľko šaty chránili pred prehriatím. Navyše prázdne cisterny bývali plné hadov a škorpiónov.

            Nevieme, o čom sa bratia pri jedle rozprávali, isté je len to, že sa chceli Jozefa zbaviť. Hoci pôvodne ho chceli hodiť do cisterny a nechať zomrieť, pri jedle – tak ako sa to stáva - sa ich nálada trochu zmenila a ich zúrivosť skrotla. Júda prehovoril: „Predajme ho Izmaelitom! Nech naša ruka nie je na ňom, veď je to náš brat, naše telo!“ (37,27) Júda takisto navrhol miernejšie riešenie ako by bola vražda, ale tiež to bola len cesta kompromisov.

            A predali ho za dvadsať šeklov striebra. (37,28) V niektorých rukopisoch sa uvádza cena za Jozefa tridsať šeklov striebra, pravdepodobne aby sa zdôraznila analógia medzi Jozefom a Ježišom, ktorý bol zradený Judášom za tridsať strieborných.

            Jozefovi bratia ostávajú pred otázkou: „Jozefa sme sa zbavili, ale ako to oznámiť otcovi?“ Rozhodujú sa pre klamstvo. To je zákonitosť hriechu. Jeden hriech plodí ďalšie. Vzali tuniku, zabili capa a namočili tuniku do krvi. (38,31) Oznámia otcovi, že Jozefa roztrhala divá zver. No dostavila sa nová komplikácia. Kto zanesie roztrhanú a zakrvavenú tuniku otcovi, kto z nich sa mu pozrie do tváre? Vyriešili to cez sluhu.

            Celá vec sa podarila. No oni naďalej musia hrať divadlo proti svojej vôli. A hrajú ho veľmi dobre. Otec za celých dvadsaťdva rokov nezapochyboval o tom, že Jozefa roztrhala divá zver.

            Príbeh je ilustráciou problémov, ku ktorým vedie preferovanie niektorého z detí v rodine. Ďalej nám príbeh ukazuje, kam až môže dôjsť nesprávna komunikácia. Výrazy „prinášať zlé správy“, „neboli schopní s ním pokojne rozprávať“ ukazujú, ako nezvládnutá komunikácia vedie k predsudkom, nenávisti, žiarlivosti a nakoniec prerastá do skutkov.

            V tomto príbehu nie je nikto nevinný. Jozef donáša na bratov, využíva priazeň otca a provokuje. Bratia sa nechávajú uniesť hnevom. Otec Jakub nie je schopný zvládnuť napätie v rodine. Každý svojím dielom prispieva k tomu, že v rodine panujú nezdravé vzťahy. 

 

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)