Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

      POVOLANIE ABRAMA

 

            Toto sú pokolenia Teracha. Terach splodil Abrama, Nachora a Harana. Haran splodil Lóta. (11,27) Meno Abramovej ženy bolo Sarai. (11,28) Avšak Sarai bola neplodná, nemala dieťa. (11,30)

 

 

            Zdá sa, akoby tento rodokmeň mal chybu. Sarai má v ňom miesto ako dcéra Teracha, čo by znamenalo, že je Abramovou sestrou. Sarai však skutočne Abramovou sestrou bola – nevlastnou, ako to uvádza Abram v Gn20,12: „Ona je i mojou sestrou, dcérou môjho otca, nie však dcérou mojej matky, a stala sa mojou ženou.“ Manželstvá v rámci príbuzenstva neboli v dobe patriarchov ničím neobvyklým. Neskôr ich židovské právo zakázalo. Uvedenie, že Sarai bola neplodná, vnáša do príbehu napätie – keďže nemohli s Abramom naplniť prvý Boží príkaz daný ľuďom – plodiť a množiť sa.

 

            Terachova rodina bývala v chaldejskom Ure, ktorý sa nachádza na území dnešného Iraku. Bola to pohanská krajina, kde bol zvlášť uctievaný kult Mesiaca. Abramov otec Terach pohanské modly vyrábal a predával. Korán uvádza príbeh, ako raz Abram porozbíjal otcovi všetkých bôžikov. Keď to otec videl, zhrozil sa, no Abram mu povedal: „Neboj sa, jedného som ti nechal, ten bude plodiť ostaných.“ Otec na to: „Ako ich bude plodiť, veď ja som ich musel urobiť sám...“ Tým Abram prinútil otca priznať, že figúrky nie sú živí bohovia, ale človek sám si vytvára bôžikov.

 

 

            Terach vzal svojho syna Abrama, Lóta i nevestu Sarai, a spolu odišli z chaldejského Uru,  aby išli do krajiny Kanaán. Prišli však do Cháranu a usadili sa tam. (11,31) Dejiny Terachovej rodiny demonštrujú historicky známu a dobre podloženú skutočnosť sťahovania semitských kmeňov z východu na západ, až dole do Egypta. Nepoznáme dôvody hromadného sťahovania, mohli to byť nepriaznivé klimatické zmeny, ekonomické faktory, diktátorský režim v krajine a podobne.

 

            Terachova rodina putovala v dvoch fázach. Najprv otec Terach opúšťa Chaldejský Ur a sťahuje sa do Cháranu. Tu sa Terachovcom darí a ich majetok sa rozmnoží. To sú podmienky, ktoré sa ťažko opúšťajú.

            Napriek tomu Abram poslúchne Boží hlas, ktorý mu hovorí: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem.“ (12,1) Až neskôr sa Abram dozvedá, že tá krajina sa stane jeho vlastníctvom. (15,7) Sám však nikdy neuvidí naplnenie tohto prísľubu - krajina nebude hneď jeho, ale až v neskorších pokoleniach. Keď Abram opúšťal Cháran, mal 75 rokov. (12,4)

 

            Dom otca v starovekom svete tvorili priami pokrvní príbuzní (rodičia, manželky, slobodné deti, ženatí synovia a ich ženy a deti) a ďalšia rozvetvená rodina, vrátane otrokov a nájomníkov a ich rodín. Najvyššiu autoritu mal otec (pater familiaris), ktorý mal zodpovednosť za všetkých v dome – za zabezpečenie živobytia, za vydaj dcér a hľadanie neviest pre synov, za udržanie potomstva po zosnulom, za vykonanie krvnej pomsty, za vykupovanie členov domu z otroctva. Extrémnym prípadom zodpovednosti bolo kameňovanie nepoddajných detí.

            V kmeňových spoločenstvách boli všetky domy vo vzájomnej blízkosti a tvorili akoby malé „sídliská“.

Cháran (Harran) sa nachádza na území dnešného Turecka. Je to chudobná rázovitá dedinka s typickými hlinenými domčekmi s kuželovitými strechami, aké sa stavali aj za čias Abrama.

 

             „Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer.“ (15,2) Eliezer bol verným Abramovým sluhom a možno predpokladať, že Abram mal v úmysle urobiť ho po svojej smrti dedičom. Abram odkrýva pred Bohom hlbokú ranu vo svojej duši. Zápal, s akým hovorí s Pánom, prezrádza vrenie jeho myšlienok. Avšak Božia láska, ktorú Abram preciťuje, dáva mu odvahu, aby hovoril s Pánom otvorene a žiadal požehnanie. Ako odmenu dostáva prisľúbenie potomstva, ktoré vyjde z jeho lona. „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš! Také bude tvoje potomstvo!“ (15,5)

 

            Tradícia nazýva Abraháma otcom vo viere. Opustil istoty priestoru – miesta, kde sa cítil byť istý. Opustil istoty času. Vytrhol sa z reťaze príbuzenstva, ktorá mu zabezpečovala stabilitu. Opustiť dom svojho otca znamenalo zároveň pre Abrama zanechať všetky sociálne istoty, ktoré vo vtedajšej spoločnosti zabezpečovala rodina, nie štát. „Oprel“ sa o budúcnosť, tú však nemohol odvodiť od predchádzajúcich istôt.

            Jeho cesta viery sa tak stáva predobrazom pre naše životné príbehy – pre naše hľadanie, strachy, neistotu, osamelosť. Povzbudzuje nás byť neustálym pútnikom vo viere, neustálym hľadačom Boha. Neusadiť sa na mieste v domnienke, že sme definitívne našli Boha - že vo vzťahu k nemu máme všetko jasné a vybavené.

 

(zdroj: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Po stopách patriarchov – komentáre Jána Majerníka)