JOZEF, KDEŽE JE TVOJ BOH?

            Jozefov príbeh sa začína v Hebrone, v dome jeho otca. Postupne sa presúva cez Sichem do Dotanu, kde sa uskutoční predaj Jozefa Izmaelitom a končí v otroctve v Egypte. Jozefovo vzďaľovanie sa od domova symbolizuje vzďaľovanie sa od ochrany, ktorú mu vždy poskytoval otcov domov. On, syn vzácnej rodiny, naučený požívať voľnosť a slobodu, milovaný rodičmi zrazu otrokom v cudzine!

            Podobne symbol Jozefových šiat znázorňuje postupnú degradáciu jeho spoločenského postavenia. Najskôr dostáva tuniku od otca, ktorá je pre neho vyznamenaním a vyvýši ho nad bratov. Tá mu je bratmi násilne strhnutá a s ňou stráca aj všetky privilégiá.

            Pre trpiaceho človeka je ťažké, že nevidí koniec utrpenia, a ani Jozef ho nevidel. Jeho úzkosť bola veľká a bratia si ju pamätali aj po dvadsiatich dvoch rokoch: „Je istá vec, že sme sa previnili proti svojmu bratovi. Lebo sme videli úzkosť jeho duše, keď nás úpenlivo prosil, a nepočúvali sme!“ (Gn 42,21)

            Nespravodlivé utrpenie našepkáva človeku: „Kdeže je tvoj Boh? Prečo nezakročil?“ V Biblii nemáme ani jednu poznámku o tom, že by sa bol Jozef modlil alebo že by zažil stretnutie s Bohom. To je pravda, ale my sa musíme učiť čítať túto knihu aj medzi riadkami. Celý Jozefov život, jeho konanie a stopy Božej ruky v jeho živote jasne prezrádzajú, že máme pred sebou človeka, ktorý žil v hlbokom spojení s Bohom. V kritických momentoch sa rozhodne postavil na stranu Boha, i keď tým stratil, zdá sa, takmer všetko. Iba ľudia, ktorí majú vzťah s Bohom, môžu v hodinách skúšky pevne obstáť tak ako Jozef. Keď počujeme Jozefa hovoriť o Bohu prestrašeným bratom, hovorí o Bohu ako o tom, ktorý aj naše zločiny dokáže obrátiť na dobré. Takto môže o Bohu hovoriť iba ten, kto žije s ním v neustálom spojení.

            Boh v Jozefovom utrpení dlho mlčal. Bolo to však iba zdanlivé mlčanie. Na Jozefa čakali veľké veci, na ktoré sa musel pripraviť vo vyhni utrpenia. Ako sme už spomínali, Jozef bol človekom nevšedného charakteru a darov, a takíto ľudia bývajú vo veľkom nebezpečenstve, že to dobré v nich sa pokazí. Ako to hovorí Kniha Kazateľ: „Ako mŕtva mucha nasmradí a nakazí masť lekárnika, tak i vzácneho človeka pre múdrosť a slávu potupí máličko bláznovstva.“ (Kaz 10,1) Aj Jozefovi to hrozilo. Jeho šľachetná duša bola vzácnou masťou, ale mŕtve muchy mohli do nej nasmradiť. Tými muchami boli v Jozefovom prípade namyslenosť a priveľké sebavedomie, o čom nám svedčia aj jeho sny. Boh nechcel, aby sa Jozef zosmradil, a preto ho vzal do svojej školy utrpenia. Zo začiatku Jozef túto školu nechápal, ale neskôr pochopil, že jeho utrpenie má slúžiť na záchranu celej jeho rodiny.

            Nebolo preňho ľahké naučiť sa, že aj zlí ľudia sú podriadení Božím plánom. Veriť, že aj zlomyseľnosť ľudí má svoj zmysel v plánoch Božích a aj tá nám nakoniec môže prispieť k dobrému! Diabol mohol vstúpiť do Judášovej duše, ale nemohol zmariť spásonosné Božie plány!

            V celom Božom Slove nenájdeme dokonalejší predobraz Ježiša, než je Jozef. Jozef je jednou z najkrajších postáv Biblie, ale nikto, ani ten najkrajší človek nepríde na zem dokonalý.

            V celom príbehu o Jozefovi sa Boh spomína iba 21-krát všeobecným pomenovaním Boh, čo je charakteristické pre pohanské prostredie a iba 5-krát pomenovaním Pán – a to vždy v osobnom vzťahu k Jozefovi. Spolu je to teda 26-krát, čo je na taký rozsiahly príbeh ako je príbeh Jozefov veľmi málo.

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)