Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

       JAKUBOV SEN (Gn 28,10-22)

 

            Jakub, ktorý ľstivo ukradol svojmu bratovi Ezauovi prvorodenstvo, uteká pred ním, aby sa vyhol pomste. Uteká zo Zasľúbenej zeme do Charranu, teda jeho cesta má opačný smer ako cesta, na ktorú povolal Boh Abrama. Židovskí rabíni, ktorí každý posun zo Zasľúbenej zeme smerom von vidia ako nesprávny smer, si kladú otázku: „Ako mohol zdediť prísľub daný otcom ten, ktorý zanechal krajinu, ktorú dal Abrahámovi Boh?“

            Na úteku sa Jakub zastaví na jednom bezvýznamnom mieste. Nič od tohto miesta neočakáva, chce tu len v pokoji prečkať noc. Dorazil na toto miesto (28,11) možno preložiť aj ako „modlil sa“. Keďže Jakuba viackrát vidíme modliť sa vo večerných hodinách, rabíni v ňom vidia človeka večernej modlitby. (na rozdiel od Abraháma, ku ktorému Boh prehováral nad ránom a od Izáka, ktorý dával prednosť modlitbe v popoludňajších hodinách)

            A prisnilo sa mu toto: na zemi bol postavený rebrík, ktorého vrchol dosahoval k nebesám a Boží anjeli po ňom vystupovali a zostupovali. I stál pri ňom Pán a povedal: „Ja som pán, Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izáka. Zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojmu potomstvu.“ (28,12-13) Ide o prvé rozprávanie v Starom Zákone o tom, ako Boh prehovoril k človeku vo sne.

            Boh svojimi slovami potvrdil Jakubovi požehnanie prvorodeného. Až do tohto momentu ani Jakub a ani čitateľ nevedeli, či Boh súhlasil s požehnaním, ktoré udelil otec Izák Jakubovi. Až v tomto videní vo sne Boh potvrdil, že napriek ľstivému spôsobu, ako Jakub požehnanie získal, bude požehnaný on i jeho potomstvo: „V tebe budú požehnané všetky rody zeme – i v tvojom potomstve! Hľa, ja budem s tebou, budem ťa chrániť všade, kam pôjdeš, a privediem ťa naspäť do tejto zeme...“ (28,14-15) V Božích slovách nezaznieva vo vzťahu k Jakubovi ani náznak pokarhania. Navyše sa Boh zaväzuje chrániť Jakuba, ktorému je teraz súdené žiť život utečenca. Sľubuje mu, že sa šťastne vráti domov.

            Rebrík vo sne vykladali starí kresťanskí otcovia ako predobraz kríža, ktorý raz spojí zem s nebom. Ježiš, ktorý prišiel obnoviť komunikáciu medzi Bohom a človekom, používa tento text pri povolaní dvoch apoštolov Natanaela a Filipa.

            Keď Ježiš hovorí Natanaelovi: „Uvidíš ešte väčšie veci ako tieto. Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka,“ (Jn 1,50-51) nemyslí tým doslovné videnie neba a anjelov. Chce tým naznačiť, že všetci sme povolaní získať prisľúbenia požehnania a ochrany ako praotec Jakub. Dokonca ešte viac – prísľub spásy daný v Mesiášovi a účasť na živote s ním.

            Podľa rabínov je rebríkom vrch Sinaj (v hebrejčine slová rebrík a Sinaj majú rovnakú číselnú hodnotu). Anjelmi sú Mojžiš a Áron, ktorí vyučujú Tóru – a tá v židovskom ponímaní je mostom medzi nebom a zemou.

            Ráno, keď Jakub vstal, dal tomuto miestu pomenovanie Bet-el, čo znamená Boží dom. Toto miesto sa stalo jednou z najdôležitejších svätýň židovstva. Miestom, kde sa Boh a človek dostali k sebe veľmi blízko.

 

(zdroj: Komentár k Starému Zákonu: Genezis)