Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

     JAKUB PUTUJE DO EGYPTA (Gn 46-47)

 

            Jozef povedal svojim bratom: „Rýchlo vystúpte k môjmu otcovi a povedzte mu: „Zostúp ku mne, neotáľaj! Usídliš sa v krajine Gošen a budeš blízko pri mne ty a tvoji synovia... Ešte päť rokov totiž bude hlad.“ (45,9-11) V čase biedy Egypt neprijímal prisťahovalcov s ochotou. Jozef však nemusel získavať pre svoje plány priazeň faraónovho domu. Sám faraón prichádza s návrhom, aby Jozef presídlil svoje príbuzenstvo do Egypta: „Dám vám to najlepšie z egyptskej krajiny.“ (45,18)

            Keď Jakub putoval so svojimi synmi do Egypta, prechádzal cez Bér-ševu - posledné úrodné miesto Kanaánu, na juh od nej sa nachádza len púšť. Jakuba sa na tomto svätom mieste, kde praotec Abrahám sadil stromy, staval oltáre a obetoval Bohu, zmocnila zvláštna tieseň. Zvažuje svoje presídlenie do Egypta. Je táto cesta naozaj Božou cestou? Máme pred sebou radosťou premáhaného starca, ktorý túži po stretnutí s Jozefom, ale zároveň aj skúseného opatrného pútnika, ktorý vie, že krok bez Boha je krokom vedľa.

            Jakub si uvedomuje, že Boh prisľúbil Abrahámovi a Izákovi Kanaán, a nie Egypt. Boh mu však v nočnom videní potvrdzuje správnosť jeho cesty a zároveň upresňuje, že miesto, kde sa naplní prísľub o rozmnožení Izraela, nebude kanaánska krajina, ale Egypt. Oslovuje ho: „Jakub, Jakub!“ (46,2) Dvojnásobné oslovenie Bohom je v Biblii prejavom zvláštnej záľuby v človeku.

            Keď sa Jakub a Jozef stretli, čítame, že Jozef mu padol okolo krku a plakal. Ani jednu biblickú postavu nezachytáva Písmo plakať toľkokrát ako Jozefa. Celkovo ho vidíme plakať sedemkrát. O otcovi Jakubovi nečítame, žeby bol pri tomto stretnutí plakal. Ale je isté, že plakal i on.

            Jozef je dokonalým znalcom dvornej diplomacie a vie, že musí čo najskôr faraóna upovedomiť o príchode svojej rodiny do Egypta. Domyslí každý krok, nariaďuje bratom, ako odpovedať, aby v Egypte dostali prácu, ktorú robili celý život – prácu pastierov oviec. Audiencia u faraóna sa skončila dobre. Bratia sú rozumní ľudia s vrodenou inteligenciou. Sú jednoduchí v diplomatickom prístupe a počínaní. Jozef sa za nich pred faraónom hanbiť nemusel. Biblia nám zachytáva ešte jednu vetu: Všetci pastieri oviec sú Egypťanom ohavnosťou.  (46,34) Aj tu je krása Jozefovho charakteru. On sa nehanbil za svojich bratov, že sú „iba“ pastiermi. Pritom mal možnosť, na vrchole svojej kariéry, dať im inú prácu a zabezpečiť im postup na spoločenskom rebríčku. On však aj na mieste „ministerského predsedu“ bol reprezentantom Božieho plánovania a Božej politiky.

            Jozef vedel, že bohatý a úrodný Egypt bude veľkým pokušením aj pre Boží ľud. Preto chcel zabezpečiť, aby sa jeho rod nezmiešal s okolitým svetom. Zem Gošen bola pohraničnou oblasťou a v tejto časti mohol jeho ľud najskôr žiť v oddelenosti od egyptského sveta. Písmo nám hovorí, že Jakubovi potomkovia v Egypte sa naozaj neasimilovali, lebo si zachovali vlastné mená i jazyk. Rozhodnutie Jozefovo – ako sa ukázalo – malo svoj hlboký význam aj v deň odchodu izraelského národa z otroctva v Egypte. Tieto kapitoly začínajú byť posunom od osoby patriarchu menom Jakub/Izrael (meno, ktoré dostal v nočnom zápase s Bohom) k príbehu o ľude menom Izrael.

            Biblia hovorí ešte o jednej audiencii u faraóna. Audiencii, ktorá je prejavom Jozefovej úcty. K faraónovi má prísť jeho otec Jakub. Jozef otca určite poučil o tom, ako sa má pred faraónom správať. Keď však čítame biblickú správu o tomto stretnutí, máme dojem, že Jakub na všetko zabudol.

            Na audiencii došlo k stretnutiu dvoch svetov. Faraón, domáci pán, suverénny panovník Egypta a Jakub (Izrael) – bezvládny pútnik a vyhnanec, žijúci z milosti. Nosí na sebe stopy mnohých útrap. Vyzerá preto omnoho starší ako v skutočnosti a jeho provokujúci zjav vnúti faraónovi prvú otázku: „Koľko je rokov tvojho života?“ (47,8) Pre Jakuba je táto otázka príležitosťou vydať svedectvo o vážnosti života. A on tento život naozaj žil! Bojoval. S časom i s ľuďmi, so zákonitosťami života, bojoval o požehnanie a odvážil sa bojovať i s Bohom. Iste sa rozhovoril pred faraónom, ako ho Boh napriek všetkým hriechom predivne viedol. Chceli by sme počuť toto vyznanie, ale svätopisec nám ho nezachoval.

            Pod mocou Jakubových úprimných slov sa mení srdce faraónovo. Akoby zahorela v ňom túžba byť tiež požehnaným od Boha, ku ktorému sa v rozprávaní tento starec stále vracal a s hlbokou úctou jeho meno vyslovoval. Faraón cíti, že v istom zmysle je Jakub väčší ako je on. Jakub vytvoril atmosféru pre akt požehnania a požehnal faraóna. (47,10) Jakub je duchom bohatý, preto môže žehnať. Žehná preto, lebo má čo dať.

            Je zaujímavé, že o nijakom Božom mužovi Biblia toľkokrát nespomína, že bol žehnajúcim, ako o Jakubovi. Ani na konci svojho života neplače, nestená, nestrpčuje život svojim najbližším, ale žehná. On, ktorý celý svoj život o požehnanie sväto zápasil a aj ho dostal, on v predvečer svojho života každým poryvom myšlienky, každým slovom a dotykom aj svojou rozlúčkou v okamihoch smrti bude požehnávať!

            Požehnávať môžu len ľudia, ktorí žijú v úzkom spojení s Bohom. Od takýchto ľudí sa nechávajú požehnať i faraóni!

 

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)