Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

          DRUHÝ OPIS STVORENIA (Gn 2,4–3, 24)

            2,7 „Pán, Boh, vyformoval z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier život. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Prvý človek, hebrejsky „adam“, pochádza zo zeme, hebrejsky „adamah“. Hra s týmito slovkami poukazuje na vzťah človeka so zemou. Z nej vyšiel, na nej pracuje a po smrti v nej nachádza svoj odpočinok.

            Hebrejčina v slovese vyformoval používa dve hlásky jod, pokiaľ sa jedná o človeka. A iba jednu hlásku jod, pokiaľ sa jedná o zviera. Rabínske komentáre tým u človeka podčiarkujú jeho stvorenie pre tento svet i pre svet budúci - večný, zatiaľčo u zvierat vyjadrujú, že ich život ich uhynutím na tejto zemi končí.

            2,10-14 Biblia spomína v záhrade raja rieku, z ktorej vychádzajú štyri ďalšie toky. Je to opačný jav ako bežne pozorujeme v prírode, kedy sa viaceré pramene a rieky vlievajú do väčšieho toku. Identifikácia riek Pišon a Gihon je problematická, avšak poloha ďalších dvoch spomínaných rajských riek Eufratu a Tigrisu je známa. Ich povodia sú blízke v dvoch lokalitách – vo vrchoch arménskych hôr (severná Mezopotámia), ako aj v delte Perzského zálivu. Preto mnohí biblickí komentátori považujú tieto miesta za najpravdepodobnejšie lokality umiestnenia biblického raja.

            2,15 „Pán, Boh, vzal človeka a umiestnil ho v záhrade Eden, aby ju obrábal a strážil.“ Je povšimnutiahodné, že práca sa očakáva od človeka od počiatku, nie až po jeho páde. Raj nie je teda miestom zaháľania a nečinnosti.

            Keď Boh umiestnil človeka do záhrady raja, už od začiatku ho oboznamuje s podmienkami života v ňom. „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ (2,16-17) Pre sloveso „nejedz“ je použitý význam trvalého kategorického zákazu.

            V predchádzajúcom opise stvorenia sveta celkovo sedem ráz ako refrén zaznelo „Boh videl, že je to dobré“. Teraz, na prekvapenie, prvý raz od Boha počujeme, že niečo nie je v poriadku: „Nie je dobré byť človeku samému.“ (2,18)

            Človek si uvedomuje, že v zvieratách, ktoré mu Pán privádza a on im dáva mená, nenachádza spoločníka pre svoj život. Až keď Pán priviedol človeku spoločníčku, s nadšením zvolal: „Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ Hebrejčina veľmi obľubuje hru so slovíčkami a hláskami. Hrou s písmenkami v slovách muž, Adam a žena vie poskladať slovko oheň, zápal - ten vstupuje do Adama v momente, keď dostáva ženu za partnerku.

            Žena dostáva od svojho muža meno: „Bude sa volať žena, lebo bola vzatá z muža!“ (2,23) Žiaľ, v slovenčine slová muž a žena nemajú zvukovú zhodu ako napríklad v hebrejčine (muž – išš, žena -  iššah). Preto v slovenskom preklade použitá slovná hračka „mužena z muža“ neznie pre nás príliš prirodzene. Ešte menej prirodzene znie doslovný preklad „človečica“ z človeka.

            Celý opis stvorenia ženy má poetický nádych, preto by bolo omylom čítať tento text ako opis klinického zákroku. Žena stvorená z mužovho rebra patrí k srdcu muža a má stáť po jeho boku. Nebola utvorená z jeho hlavy, aby ho neprekonala, ani z jeho nohy, aby po nej nešliapal, ale vyšla z jeho boku - aby mu bola rovnocenná a spod jeho ramena - aby ju ochraňoval a napokon z blízkosti srdca - aby ju miloval.

            2,25 „Obaja boli nahí a nehanbili sa.“ Označenie nahoty pred hriechom vyjadruje iný hebrejský výraz ako je použitý výraz pre nahotu po spáchaní hriechu. Prvotná nahota vyjadruje stav nevinnosti a slovne sa dá opísať ako „boli bez rozpakov“, „neboli rozrušení“. Dala by sa pripodobniť obrazu z Orientu, kedy deti do určitého veku nenosia šaty, čo označuje ich nevinnosť.

            3,1 „Had bol ľstivejší ako všetka divá zver.“ Pri čítaní tohto verša sa oddávna natíska otázka: koho predstavuje hovoriaci had? Biblické texty od neskorších židovských a kresťanských autorov videli v hadovi diabla. Pisateľ príbehu o pokúšaní človeka však tento pohľad pravdepodobne nemal. Pochybuje sa o tom hlavne z toho dôvodu, že v starých textoch Starého Zákona úplne chýbajú zmienky o diablovi ako o osobe. Predstava zlého ducha ako bytosti, ktorá sa stavia proti Bohu a zvádza človeka sa vyskytuje v biblickom zjavení až po babylonskom exile.

            Ak chápeme teológiu ako hovorenie o Bohu, tak had predniesol prvú v Biblii uvedenú teologickú reč. Paradoxne je táto reč zameraná proti Bohu. Had vo svojej reči meno Pán Boh redukuje na meno Boh, čo je tiež náznakom jeho odstupu od Stvoriteľa. Zaujímavé je, že toto zúžené pomenovanie Boha si vzápätí osvojí aj žena (3,3). A až po narodení svojho syna v radostnom výkriku opäť nazve svojho Boha dôverným menom Pán.

            Had prekrúca Božie pravdy. Pýta sa: „Naozaj nesmiete jesť z nijakého stromu záhrady?“ (3,1) Pritom Boh nikdy nehovoril o zákaze jesť zo všetkých stromov záhrady, naopak, dovolil jesť zo všetkých stromov okrem jediného. Na hadovu taktiku prekrúcania pristupuje i žena – zveličí, keď k Bohom vypovedanému „nejedzte“ pridáva svoje „nejedzte a nedotýkajte sa“. Had kladie otázku v množnom čísle „naozaj nesmiete?“, aby tak vtiahol do hriechu oboch.

            Príbeh nastoľuje aj otázku: prečo had oslovuje ženu? Biblickí komentátori na ňu ponúkajú viac odpovedí:

  1. Žena je prirodzene viac duchovná bytosť, je zvedavejšia a väčšinou ona je ľahšie osloviteľná v náboženskej oblasti – či už pozitívne alebo negatívne. Jej pád, i keď šlo o jedenie, v skutočnosti nenastal na pôde žalúdka a telesných žiadostí, ale na pôde túžby po nových duchovných zážitkoch. Pokušiteľ mal o psychológii ženy veľmi dobrý prehľad a jej najvážnejšou chybou bolo, že sa pustila do debaty s ním.
  2. Na základe opísaného priebehu udalostí sa dá predpokladať, že slovo Boha o jedení ovocia zo stromov musela žena počuť od svojho muža. Je iné počuť slovo priamo a iné je počuť ho sprostredkovane. Nepriame odovzdanie Božieho slova robí preto ženu vhodnejším kandidátom na pokúšanie.
  3. „Nie je dobré, aby bol človek sám.“ V momente pokúšania chýba pri žene muž. Keby stál pri nej, možno by spolu zvládli situáciu inak.

            Had povedal: „Keby ste jedli, vaše oči by sa otvorili a boli by ste ako Boh“. A oni jedli, a naozaj „oči oboch sa otvorili...“ (3,7), ale ich očakávaná vízia sa nenaplnila. Hriech im nepriniesol to, čo od neho očakávali. Naopak, „spoznali, že sú nahí“ – prebudenie žiadostivosti je prvým prejavom neporiadku, ktorý hriech spôsobil v harmónii stvorenia.

            Pán Boh zavolal na Adama. Zaujímavé, že ako prvá zhrešila žena, ktorá až následne muža vtiahla do hriechu, ale Boh berie na zodpovednosť muža, nie ženu. (3,9) Otázkou „Kde si?“ chce uviesť pokojný rozhovor medzi oboma stranami vedúci k priznaniu viny. Adam však hriech nepriznáva, ale hádže vinu na svoju spoločníčku a tiež na Boha – „žena, ktorú si mi dal, mi dala zo stromu a jedol som.“ (3,12) Je to typicky ľudský postoj po hriechu - nepriznať si vinu, ale ospravedlňovať svoje správanie a hľadať chybu inde.

             „Pretože si počúvol hlas svojej ženy...“ - poslúchať ženu viac ako Boha je veľmi častým omylom muža.

            Nasleduje prekliatie hada. Kliatba v Biblii znamená zvolávať Boží súd a hnev pre výnimočne veľký hriech. Prekliatou pre človeka sa stáva i pôda (3,17) – nenáročný prístup k jedlu v záhrade sa stáva minulosťou (3,19). Kliatba je vyslovená iba nad hadom a pôdou. Nad mužom a ženou Boh kliatbu nevyslovuje. Ale predpovedá postihnutie bolesťou a námahou tých oblastí života muža a ženy, v ktorých sa najviac podobajú Stvoriteľovi – žena bude trpieť pre schopnosť dávať život deťom (3,16) a muž bude zasa postihnutý pri zaobstarávaní živobytia.

            Z textu nevyplýva, že bez hriechu by žena rodila bez bolesti a že muž by pracoval bez potu na čele. Takisto nemôžeme predpokladať, že had pred prekliatím mal nohy, keďže po prekliatí mu Boh povedal: „po bruchu sa budeš plaziť“ (3,14). Človek sa však svojím hriechom vzdialil od Boha, preto mu v živote pôjde všetko omnoho ťažšie.

             „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom! Ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (3,15) Je to prvý záblesk spásy, tzv. protoevanjelium. Grécky text chápe, že nad hadom zvíťazí nie žena konkrétne, ale jeden z jej potomkov. Tu treba nachádzať počiatky mesiášskeho vysvetľovania textu. V Cirkvi sa stalo tradičným i tzv. mariologické vysvetľovanie verša, ktorým do víťazstva Mesiášovho bola zahrnutá i jeho Matka.

            Ako muž a žena po páde spoznali, že sú nahí, zošili si sami listy z figovníka a urobili si okolo bedier pásy (3,7). Teraz k nim prichádza Boh a zaodieva ich koženými tunikami (3,21). Je to prejav Božej starostlivosti o nich - keď opustia záhradu raja a budú obývať nehostinnú púšť, bude im kožený odev prospešnejší ako málo chrániace figové lístie. Zhotovenie kožených tuník nepriamo naznačuje zabitie nevinného zvieraťa. V tom možno vidieť predobraz starozákonného prinášania obiet zvierat za odčinenie hriechov človeka.

            V príbehu z rajskej záhrady nachádzame aj paralely s príbehom izraelského národa. Bohatstvo záhrady predznačuje zasľúbenú zem - zem oplývajúcu mliekom a medom, ktorú raz Izrael dostane od svojho Boha. Zákaz jesť zo stromu poznania je predobrazom budúcej sinajskej zmluvy a Desatora. Rovnako živý je prísľub požehnania, pokiaľ Izrael bude žiť v súlade s Božími zákonmi, ale aj odobratie požehnania v prípade, že sa od svojho Boha odkloní a bude si chcieť žiť iba podľa seba. Vo vyhnaní z raja je zas obsiahnutá historická skúsenosť babylonského zajatia, kam bol izraelský ľud odvlečený pre svoju modloslužbu.

(zdroj: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Komentáre k Jeruzalemskej Biblii)