Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

    

ABRAM A SARAI V EGYPTE (Gn12)

 

 

            Keď Abram prišiel do Kanaánu, Pán mu vyjavil, že to je tá krajina, ktorá raz bude patriť jeho potomstvu. Poznámka pisateľa „v krajine boli vtedy Kanaánčania“ (12,6) jasne hovorí o tom, že zem už mala svojich obyvateľov. Kanaán bola úrodná krajina rozprestierajúca sa na brehu Stredozemného mora. Dnes zahŕňa časť Sýrie, Libanon a Palestínu. Existujú dve teórie na vysvetlenie názvu Kanaán. 1/ Hlásky kn´ znamenajú ohnúť, skloniť sa - Kanaán je teda „dolná zem“ (v porovnaní s Aramejskom, ktoré pozostáva z hlások rm, označujúcich „hornú zem“.) 2/ Názov Kanaánu sa odvodzuje od hlások kn´n označujúcich purpurové farbivo, ktoré sa ťažilo z istého druhu mušlí pozdĺž Stredozemného mora.

 

            V krajine (Kanaán) nastal hlad. Abram preto zostúpil do Egypta, aby tam býval ako cudzinec, lebo hlad v krajine bol krutý. (12,10) Tieto slová vyznievajú ako skúška Abrahámovej viery. Hneď po usadení v zasľúbenej krajine, kde mal od Boha prisľúbené požehnanie, prežíva utrpenie hladom. Zdanlivo ide o rozpor s prisľúbeniami Boha.

            Kniha Genezis spomína celkovo tri obdobia hladu, ktoré natoľko ovplyvnili život patriarchov, že museli hľadať zdroje obživy inde. Dôvodom bolo predovšetkým sucho v krajine. Umelé zavlažovanie bolo drahé, ako aj častokrát nevhodné pre rôznorodý terénny profil Palestíny. Naproti tomu v Egypte bola úrodnosť polí zabezpečovaná pravidelnými záplavami Nílu. Abramov zostup do Egypta je predobrazom budúceho odchodu Jakubových synov do egyptskej krajiny pre hlad v zasľúbenej krajine.

 

            Starí cirkevní otcovia označujú vtedajší Egypt ako krajinu nerestí a sídlo vášní. Abram sa právom nevyspytateľnosti Egypťanov obával. Hlavne sa bál, že by sa jeho manželka Sarai mohla niektorému z nich zapáčiť, čím by si Egypťan mohol osvojovať právo zabiť ho. Aby sa Abram zachránil, požiadal Sarai, aby sa vydávala za jeho sestru. Čo vlastne ani nebolo klamstvom (20,12), v prvom rade však bola Sarai Abramovou ženou. Svätý Augustín chápe Abramovo počínanie a obhajuje ho, keď hovorí: „veď by pokúšal Boha, keby sa sám vystavil nebezpečenstvu života“. Najväčšou Abramovou chybou však bolo to, že o celej tej záležitosti s Bohom vôbec nehovoril. Abramov plán bol iba plodom jeho strachu – vymysleným záchranným manévrom, ktorý sa v danom momente javil ako najlepšie riešenie. A tiež vážnym Abramovým hriechom bolo to, že samotnú Sarai vystavil nebezpečenstvu.

 

            Pisateľ následne s iróniou zachytáva zmenu ich vzájomného vzťahu. Abram už Sarai nenazýva svojou ženou, ale len peknou ženou (12,11), slovkami „pre teba“ a „kvôli tebe“ (12,13) naznačuje, že Sarai považuje za príčinu svojho položenia. Abram je zahľadený na seba – v texte dominujú zámená mňa, ja - „aby som pochodil dobre“, „mňa zabijú“, „moja duša“ (12,12-13) – jeho správanie je ďaleko od dôvery, ktorú mal voči Bohu pred vstupom do Egypta, keď opustil Cháran a vydal sa na cestu do neznáma. Sarai v celom príbehu mlčí.

 

            V čase deja mohla mať Sarai okolo 65 rokov. Je čudné, že v takom veku sa Abram bojí, že by mohol o ňu prísť pre jej krásu. Preto je prekvapením, keď čítame, že sa Sarai zapáčila faraónovým dvoranom a odtiaľ sa dostala priamo do háremu faraóna. (12,15) Musela to byť žena neobyčajnej krásy. Pre kresťanských cirkevných otcov je krása Sarai v kráse jej duše.

            Pán však zasiahol faraóna a jeho dom ťažkými ranami pre Abramovu ženu Sarai. (12,17) Svätý Ján Zlatoústy komentuje Boží zásah takto: „Božia prozreteľnosť je vždy podivuhodná a prekvapujúca. Zakaždým, keď považujeme niečo za beznádejné u ľudí, Boh nám potvrdí svoju nepremožiteľnú moc.“ To preto, lebo „Boh sám je ochrancom manželstva. Preto my nemáme podliehať znechuteniu a beznádeji.“ (svätý Ambróz)

            Židovské rabínske komentáre – hoci Biblia to nijako neuvádza - vidia Boží zásah v postihnutí faraóna a jeho služobníctva kožnou chorobou, ktorá zároveň zabraňovala intímnemu spolužitiu. „Tým,“ hovoria „Boh zabezpečil, aby Saraina čistota ostala neporušená, keďže ona sa mala stať pramatkou mnohých.“

 

            Túžba neprehrať, nesklamať, nezomrieť, nebyť postavený bokom, nestratiť získanú vážnosť a rešpekt je v každom človeku veľká. Ten sa častokrát usiluje, aby nepadol - a predsa padne, lebo tlak vonkajších okolností je prisilný.

            Abram podľahol strachu. V tomto príbehu je prototypom človeka, ktorý sa snaží rozporuplným spôsobom „prekľučkovať“ cez nepríjemnú situáciu. Chýba mu dôvera v Božie konanie, ale milosrdný Boh „priviera oči“ nad jeho slabosťou.

            Boh má pochopenie pre slabosť a rozdvojenosť človeka. Dáva Abramovi poznať, že on je najmocnejší a že oňho sa môže oprieť v každej situácii. Pýtame sa, prečo Boh trestá faraóna, ktorý sa v príbehu ničím neprehrešil a Abram, ktorý nedôveruje, ostáva Bohom chránený? Chceme súdiť ľudským súdom. Boží súd je však iný. Faraón bol v skutočnosti pyšným nemravným vladárom. Abram síce zlyhal, ale je rozdiel medzi slabosťou okamihu a celou skutočnosťou človeka.

 

            Faraón si dal zavolať Abrama a povedal mu: „Nuž tu je tvoja žena – vezmi (si ju) a choď!“ (12,19) Následne faraón vydal mužom príkazy ohľadom Abrama, aby vyprevadili jeho a jeho ženu so všetkým, čo mal. (12,20) Možno to na prvý pohľad vyznieva ako pocta – byť vyprevadený faraónovým služobníctvom až ku hraniciam Egypta. V skutočnosti je Abram vyhostený a sprievod slúži na to, aby mal faraón istotu, že Abram z Egypta naozaj odišiel.

 

            Abram vystúpil z Egypta do Negevu. (13,1) Podľa židovských komentárov možno jeho výstup chápať nielen v zmysle zemepisnom ako výstup z nížin Egypta na vrchy Kanaánu, ale aj v zmysle duchovnom. Z úrovne, kedy zlyhal, na úroveň, kedy opäť dôveroval Bohu. Ďalej si rabíni všímajú, že ani Adam, ani Noe sa po svojich previneniach nevrátili k svojej pôvodnej duchovnej veľkosti (Adam po jedení zo stromu, Noe po pití vína), Abram však áno.

 

                        (zdroj: Komentár k Starému Zákonu: Genezis; Jozef Ondrej Markuš: Abrahám)