Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

UZDRAVENIE DCÉRY KANAÁNČANKY

 

Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo.

Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej povedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov. Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá. (Mt 15,21-28)

 

Dôvodov, prečo Ježiš opúšťa územie Galiley a putuje na sever smerom k Týru a Sidonu (územie dnešného Libanonu), môže byť niekoľko. 1. Dozvedel sa správu o smrti svojho bratranca Jána Krstiteľa, ktorú potrebuje vnútorne spracovať. 2. Len nedávno sa dostal do výrazných potýčok s farizejmi a zákonníkmi, ktorých nevraživosť voči nemu narastá a chcú ho zabiť. 3. Je unavený zo svojho účinkovania medzi zástupmi, a potrebuje sebe i učeníkom dopriať odpočinok.

 

Okolie Týru a Sidonu obývali grécky hovoriaci Sýrofeničania, ktorých Židia nazývali Kanaánčanmi. Keď chcel Žid Žida potupiť, stačilo počastovať ho nadávkou „Ty Kanaánčan!“ alebo „Ty Sidončan!“ Z tohto jasne vidno, že Ježišovo putovanie k oblasti Týru a Sidonu znamená pre neho a jeho učeníkov smerovanie na územie nielen pohanské, ale aj nepriateľské.

 

Podľa kresťanskej tradície pohanská žena, ktorá za ním volá, sa volala Justa (Spravodlivá). Zo správy z Markovho evanjelia tušíme, že išlo o zámožnú ženu. Vyplýva to z Markovho použitia slova pre posteľ, na ktorej ležala jej chorá dcéra. Marek používa výraz pre kus nábytku, ktorým disponovali len bohatí ľudia. Naopak, pre označenie ležadla v chudobnejších príbytkoch sa používalo slovo rohož.

 

Chorá dcéra tejto pohanky sa podľa tradície volá Bernike. Pochádza z Pherenike a jej meno znamená Šťastena (neskôr z tohto základu vzišlo meno Veronika).

Volá sa Šťastena, ale paradoxne šťastná nie je, lebo je chorá. Čítame, že ju trápi zlý duch. Znie nám to záhadne a nevieme celkom, čo si máme pod týmto označením predstaviť. Jazyk tej doby však nepoznal psychiatrické pojmy ako neuróza, depresia, schizofrénia, epilepsia, psychóza. Pravdepodobne aj u tohto dievčaťa šlo o niektoré z týchto ochorení.

 

Keď pohanská žena prosí Ježiša, používa oslovenia Pán a Syn Dávidov, čo sú židovské tituly pre Mesiáša. „Kde sa v nej vzala táto viera?“ pýtame sa. Odpoveďou môže byť jej možná prítomnosť medzi širokými zástupmi, ktoré prichádzali nielen z Galiley, Judska, ale aj Samárie, Zajordánska, Dekapola, ba aj z krajov Týru a Sidonu.

 

Niektorí biblisti si kladú otázku, či žena kričala grécky alebo aramejsky. Lebo ak volala grécky, tak by sme mohli usudzovať, že Ježiš okrem svojej aramejskej materčiny rozumel alebo aj vedel po grécky. (gréčtina svojím významom bola kedysi podobná dnešnej angličtine)

 

Žena vytrvalo kričala na Ježiša. On mlčal. Bola až tak neodbytná, že to bolo apoštolom nepríjemné. Pristúpili teda k Pánovi a prosili ho, aby jej vyhovel. Slovenský preklad Biblie síce uvádza slová „pošli ju preč!“ - tento preklad však nie je presný. V skutočnosti by sme ich slová skôr mohli preložiť: „vybav ju, vypočuj ju!“

 

Ak záležitosť posudzujeme z tohto pohľadu, zdá sa nám, akoby apoštoli mali viac súcitu a milosrdenstva ako Pán. V skutočnosti sa jej chceli len zbaviť, aby nerušila ich pohodlie. Dajme si pozor, aby sme nepovažovali sebectvo za lásku. A skutočnú lásku za tvrdosť a nevšímavosť. Vieme, že v zdanlivej Pánovej tvrdosti sa skrývala úprimná láska, ale najmä poslušnosť voči Božím plánom.

 

„Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ – tu je príčina Pánovho odmietnutia. Vedel, že priestor a čas jeho pozemského pôsobenia je presne vymedzený, a že evanjelium má byť najprv ohlásené Židom. Až potom, prostredníctvom apoštolov, ktorí budú vyslaní do všetkých končín zeme, nastane čas pre obrátenie pohanov. Poriadok, ktorý určil Otec, Ježiš nechcel meniť.

 

Reč, ktorou hovoril Ježiš so ženou, sa nám zdá tvrdá. Hovoril však s ňou jazykom tej doby, kedy pohania boli Židmi nazývaní psi. Zachoval sa nám úryvok zo židovskej Mišny, kde sa píše: „V prvý deň budete mať sväté zhromaždenie. Bude pre vás, a nie pre cudzincov. Pre vás, a nie pre psov.“

 

Prečo spočiatku to silné odmietnutie, a potom taká náhla zmena? Niektorí Ježiša „ospravedlňujú“, že bol aj človek – a mal teda právo na únavu a odpočinok.

 

Iní uvádzajú, že Ježiš, hoci v prvom rade prišiel pre svoj národ, v chápaní svojej misie rástol, vyvíjal sa. Vnímal, že prvý a nadovšetko je človek.

 

Niektorí biblisti namietajú, že tento príbeh sa v skutočnosti vôbec nemusel odohrať tak, ako je v evanjeliu opísaný. Môže ísť o reakciu evanjelistov na skutočnosť, ktorá prvej Cirkvi prinášala nemálo starostí.
Zo Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že konzervatívne kruhy ranej Cirkvi sa veľmi ťažko a len pomaly zmierovali s tým, že spása je nielen pre Židov, ale aj pre pohanov. Musel zasiahnuť Pán z neba, aby Petrovi vo videní zjavil: „Čo Boh očistil, ty nenazývaj poškvrneným!“ (Sk 11,1-18)

 

Podobne aj evanjelisti mohli príbehom o pohanke, ktorá verí a dôveruje Bohu, takto názorne (možno čiastočne s fiktívnymi prvkami) vyjadriť myšlienku, že aj pohania majú účasť na spáse.

 

Cirkvi každej doby – aj tej úplne v začiatkoch - hrozilo riziko „skonfiškovať“ si Pána „pre seba“ a obmedziť k nemu prístup tým, ktorí sa zdajú byť „mimo“.

 

Správanie ženy – pohanky má svoju paralelu v príbehu o pohanskom stotníkovi, ktorý akoby za oboch hovoril: „Pane, nie som hoden...“ To je viera a pokora, ktoré otvárajú nebesia.

 

(použité zdroje: S. Fausti: Nad evangeliem podle Matouše, Komentáre k Novému Zákonu: Marek, J. O. Markuš: Biblické ženy starej a Novej Zmluvy, S. Š. Osuský: Galéria postáv Novej Zmluvy, D. J. Harrington: Evangelium podle Matouše, L. Simajchl: Cestou do Emauz)

 

v v v

 

            Predstavme si nasledujúcu situáciu: čakáme už asi hodinu v rade pri okienku, aby sme vybavili istú úradnú záležitosť a keď prídeme na rad, dozvieme sa od úradníka, že sme sa mali postaviť inde. A keď ho prosíme o vybavenie našej záležitosti, povie nám, že má dosť svojej práce. Nesprával sa takto podobne v spomínanom evanjeliu aj Ježiš, ktorý namietal, že je poslaný k ovciam z domu Izraela?

            Alebo si predstavme starkého, ktorý v kolose nemocnice hľadá tú správnu ambulanciu, kam má ísť. Motá sa chodbami, hľadá, prepočul, kde to vlastne je. Až kým sa nenájde niekto, kto to síce nemá v náplni práce, a predsa sa starkého ujme a k správnym dverám ho privedie.

 

            Ježiš z evanjelia o Kanaánčanke je nám veľmi blízky. Odišiel ďaleko od ľudí, aby si trochu oddýchol. Odmieta ženu, ktorá ho ruší v potrebnom odpočinku. Rozumieme mu: aj my mávame dosť starostí a povinností a potrebujeme si chvíľami vydýchnuť, načerpať sily. Je to ľudské.

            Ale potom sa Ježiš „premôže“ a pomôže človeku v núdzi. Na toto evanjelium by sme si mohli spomenúť, keď sa nám nechce pre druhého urobiť niečo, čo ani nie je našou povinnosťou.

 

            Keď sa nám nechce, je to ľudské.

            Ale keď pomôžeme, je to kresťanské.