ÚVOD DO EVANJELIA PODĽA MARKA (dokončenie)

            Predpokladá sa, že toto evanjelium je napísané ako prvé v poradí. Neskôr slúžilo ako predloha pre evanjelistov Lukáša a Matúša, ktorí texty Markovho evanjelia rozšírili a upravili.
Čím je Ježiš Markovho evanjelia charakteristický? Vidíme, že viac ako u iných evanjelistov je mužom v neustálom pohybe a omnoho viac koná ako rozpráva. U Marka chýba napríklad aj rozsiahla Ježišova reč na hore. O to početnejšie sú tu však Ježišove spory so židovskými vodcami.
Typickou črtou Markovho umeleckého štýlu je, že dokáže sprítomniť popisovanú udalosť tak živo a plasticky, že sám čitateľ má pocit, akoby sa ocitol priamo v strede deja. Napríklad keď čítame o uzdravení posadnutého v Geraze (Mk 5,1-20), Marek túto udalosť popisuje veľmi pôsobivo – uvádza také podrobnosti ako krik posadnutého a rany, ktoré si sám spôsoboval. Naproti tomu Matúšov opis tej istej udalosti je veľmi strohý (Mt9,18-26). Ďalší príklad: v príbehu o uzdravení posadnutého chlapca Matúš i Lukáš vynechávajú pestrý opis jeho kŕčov, škrípanie zubami i zvolanie otca: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ (Mk9,14-29, Mt17,14-21) To sú detaily, ktorými sa zaoberá iba Marek.

            Marek ako spisovateľ je realista. Popisuje Ježiša so všetkými citmi a dojmami – v celej jeho ľudskosti. Napríklad uvádza Ježišovo počudovanie nad neverou svojich rodákov (Mk6,5), Ježišovo namrzenie nad učeníkmi (Mk10,14), hlboký povzdych a sklamanie nad pokolením, ktoré žiadalo znamenie (Mk12,12). S hnevom si premeriava farizejov (Mk3,5), s láskou pozerá na bohatého mladíka (Mk10,21), objíma deti. Markov Ježiš je hladný a smädný, unavený a spí, má strach pred smrťou. Matúš a Lukáš tieto ľudské aspekty Ježišovej osobnosti vynechávajú alebo aspoň oslabujú. Podobne je to aj pri opise posledných chvíľ Ježišovho života - Lukáš vynecháva Ježišov výkrik opustenosti na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“(Mk15,34) a nahrádza ho modlitbou odovzdanosti „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha...“(Lk23,46)

            Záporná charakteristika Ježišových učeníkov je ďalším prekvapivým aspektom Markovho evanjelia. Marek popisuje zbabelosť apoštolov a ich duchovnú slepotu i tvrdosť srdca zvlášť ostro. U iných evanjelistov upozorňovanie na nechápavosť učeníkov v takej miere nenachádzame. Naopak Matúš sa pozerá na ťarbavosť učeníkov zhovievavo – sú síce nedokonalí, majú malú vieru, ktorá dosť zlyháva, ale pritom je ich viera skutočná.

(zdroj: Sacra Pagina, Evangelium podle Marka, D. A. Carson & Doaglas J. Moo, Úvod do Nového Zákona)

UZDRAVENIE OCHRNUTÉHO (Mk2,1-12)

            O niekoľko dní Ježiš znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo. Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom, niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“
Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať ochrnutému „odpúšťajú sa ti hriechy“ alebo povedať „vstaň, vezmi si lôžko a choď!“? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ povedal ochrnutému: „Hovorím ti, vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel.
Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“

            Hoci sa nakoniec všetko skončilo dobre, v jadre je tento príbeh dosť smutný. Pozrime sa naň ešte raz. Sú tam poslucháči, ktorí túžili počuť Ježiša. Dom, v ktorom mal Ježiš kázať, sa rýchlo naplnil. Ale keď sa tam objavili štyria muži, ktorí sa snažia s ochrnutým dostať dopredu, masy nereagujú. Niet ochoty uhnúť sa a uvoľniť miesto ťažko chorému. Každý má už svojho fleka obsadeného a je rád, že ho má. Niektorí si ho možno aj tvrdo vybojovali.
Štyria muži boli však veľmi kreatívni. Našli netradičný spôsob, ako dostať ochrnutého priamo pred Ježiša. Ježiš ho uzdravil. Zaujímavá je poznámka evanjelistu, že tak učinil pre vieru jeho spoločníkov. (Dá sa však predpokladať i viera ochrnutého.)
Aj sám Ježiš mohol mať zmiešané pocity z toho dňa. Na jednej strane mal pred sebou poslucháčov, ktorí boli hladní po jeho slove, no ktorí zároveň neboli ani trochu ochotní urobiť niečo pre človeka v núdzi. Aký význam malo pre nich kázanie toho dňa? Nalepilo sa na nich vôbec niečo?
No tí štyria priatelia ochrnutého človeka museli Ježiša potešiť. Stali sa dôkazom toho, že je vo svete láska a nádej. Nie iba egoizmus, ľahostajnosť a slepota.
„Má to vôbec význam? Vedie to niekam? Nebolo by zmysluplnejšie venovať sily inde?“ pýtajú sa dnes, vidiac neúspechy a prežívajúc sklamanie mnohí, ktorí sa venujú ľuďom - učitelia, kňazi, sociálni pracovníci, psychológovia, pracovníci charity, rôznych ústavov a ďalší.
Áno, určite to význam má. Ľudia podobní tým štyrom pomocníkom z evanjelia nás presviedčajú, že naše snaženie nie je márne. Dôležité je však pozrieť sa nielen na to, čo sa nám nepodarilo, ale aj na to, čo sa podarilo. Aj keby toho nepodareného bolo viac...

NA ZAMYSLENIE:

Láska, aby bola láskou, musí sa dostať zo strán kníh a z diskusií a nájsť spontánnosť najobyčajnejšieho a ak chceme - aj najprostoduchejšieho gesta a činu.
Alessandro Pronzato

Čistá láska vyčerpáva človeka na pokraj síl, ale čoraz mocnejšie posúva svet do Svetla.
Ladislav Boros

            Henri Nouwen, kňaz a univerzitný profesor, hovorí: „Už som si navykol žiť so smútkom – celkovo som skôr pripravený prijať zlé správy, čítať o vojnách a konfliktoch. Aj od svojich návštevníkov skôr očakávam, že mi budú rozprávať o svojich problémoch, neúspechoch, o pocitoch depresie a úzkosti. Navykol som si žiť so smútkom, je ťažšie pre mňa vidieť radosť a počuť o veselosti, ktorú možno nájsť aj v najbiednejších kútoch sveta.
Mám priateľa, ktorý je tak hlboko spojený s Bohom, že vidí radosť i tam, kde ja očakávam iba smútok. Veľa cestuje a stretáva pri tom mnoho ľudí. Vždy, keď sa vráti, ja očakávam, že mi bude rozprávať o ťažkej ekonomickej situácii krajín, ktoré navštívil, o nespravodlivosti, ktorú videl. No i keď si uvedomuje všetky tieto ťaživé skutočnosti vo svete, zriedka o nich hovorí. Keď mi rozpráva o svojich skúsenostiach, hovorí o skrytej radosti, ktorú objavil. Rozpráva mi o mužovi, žene, dieťati, ktoré mu dali nádej. Hovorí o ľuďoch, ktorí sa snažia uľaviť bolesti v tomto svete. Rozpráva o malých zázrakoch Božích. Občas sa pristihnem, že som sklamaný, lebo chcem počuť o veľkých veciach, o senzáciách, o ktorých by som potom mohol hovoriť iným. On však tejto mojej túžbe nikdy nevyhovie. Hovorí, že videl len niečo malé a pekné, niečo, čo mu prinieslo radosť.“