Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

POLITIK PILÁT

 

V postave Piláta máme pred sebou jedného z najslávnejších politikov všetkých čias. Jedni ho považujú za zločinca, lebo bez neho by Ježiš nebol vydaný na smrť. Negatívne sa naňho pozerá i história, ktorá ho opisuje ako krutého vladára, ktorý sa neštítil korupcie či vraždenia bez súdu a svoje osobné záujmy chránil aj cez mŕtvoly.

 

Nakoniec sa i tak nevyhol odvolaniu zo svojho úradu. Bol obvinený zo zneužívania svojej moci na vraždy (o tom hovorí aj Lk13,1: „... rozprávali mu o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí“), lúpenia (Pilát ulúpil z jeruzalemského chrámu poklad, za ktorý si dal postaviť vodovod v Jeruzaleme) a zneuctenia posvätných miest (hneď na začiatku svojho funkčného obdobia vstúpil do Jeruzalema s rímskymi znakmi, ktoré Židia považovali za symboly pohanských božstiev a za zneuctenie posvätného mesta).

Napriek všetkému Poncius Pilát nebol o nič horší rímsky vládca ako mnohí iní a zrejme aj za jeho odvolaním nebol v prvom rade trest za jeho kruté a bezohľadné spôsoby uplatňovania moci, ale vyššia politika.

 

Sú ľudia, ktorí Piláta milosrdne ospravedlňujú, že predsa robil, čo mohol. Rovnako aj film Mela Gibsona Umučenie Krista sa pozerá na Piláta veľmi zhovievavo. V tomto bode akoby Gibsonov film odrážal myslenie našej kultúry. Konkrétne našej politickej kultúry.

 

Zdá sa nám, akoby ho aj evanjeliá opisovali zhovievavo. Ako človeka, ktorý sa stal obeťou intríg židovskej veľrady a konal pod jej nátlakom. Jasne vidíme jeho snahu oslobodiť Ježiša. Keď sa však pozrieme na Piláta bližšie, vidíme, že v prvom rade chce zachrániť seba. Evanjeliá to dokumentujú v siedmich krokoch:

 

1. Najprv sa snaží celú vec hodiť späť na veľradu: „Vezmite si ho vy a súďte podľa svojho zákona!“
(Jn 18,31) Pilát nemá rád tých Židov a je mu ľahostajný aj Ježiš, ale keď sa má rozhodnúť, komu podrží stranu, podrží ju radšej Ježišovi.

 

2. Keď to veľrada odmietne, ujme sa kauzy znova a začne klásť Ježišovi množstvo rôznych otázok. Dúfa, že z neho dostane niečo, čoho by sa mohol chytiť, aby ho oslobodil. Nič také nenachádza. No aj napriek tomu ho neprepustí.

 

3. Keď Pilát zistí, že Ježiš je Galilejčan, pošle vec k Herodesovi. Chce sa zbaviť tejto nepríjemnej záležitosti.

 

4. Pokúsi sa Ježiša  prepustiť v rámci veľkonočnej amnestie, ktorá sa udeľovala jednému z veľkonočných väzňov. Ako sudca sa tým však dopúšťa hrubej chyby, pretože amnestia sa mohla týkať iba tých väzňov, ktorí už boli odsúdení. Návrh na Ježišovo prepustenie cestou amnestie tak v sebe potichu ukrýva jeho odsúdenie.

 

5. Pilát nechá Ježiša zbičovať. Očakáva snáď súcit davu s Ježišom?

 

6. Namiesto toho, aby Pilát ako sudca sám rozhodol o Ježišovej vine a nevine, opakovane žiada dav, aby sa vyslovil, čo má s Ježišom urobiť. Pretože sa hovorí, že hlas ľudu je hlasom Božím. Platí to však len vtedy, ak sa dav nestane hračkou v rukách šikovných manipulátorov. Napokon ale treba povedať, že tento dav, podobne ako samotný Pilát či členovia veľrady, boli len nástrojmi v rukách Božej prozreteľnosti.

 

7. Pilát si symbolicky umýva ruky, čím dáva najavo, že on nenesie zodpovednosť za Ježišovo odsúdenie. Jeho smrť je vôľou ľudu. Isteže – aj ľud bol za Ježišovu smrť zodpovedný, každý v dave mal zodpovednosť za to, čo kričal. Ale rozhodnutie poslať Ježiša na kríž bolo Pilátovým rozhodnutím. Bol zaň plne zodpovedný.

 

Pilát si umýva ruky, ale vie, že ako sudca totálne zlyhal. Jeho rozsudok smrti nad Ježišom nebol výsledkom spravodlivého súdu. Civilný rímsky súd nad Ježišom bol neplatný, lebo on ako sudca nevyriekol rozsudok na základe vlastnej úvahy o vine či nevine, ale na základe žiadosti rozvášneného davu, ktorý bol hračkou v rukách svojich náboženských vodcov.

 

Na druhej strane - Pilát v ten deň nič nestratil. Večer si mohol spokojne vydýchnuť, že všetko dobre dopadlo. Predišiel nepokojom v meste, ktoré by otriasli jeho postavením. Obnovilo sa jeho politické spojenectvo s Herodesom. Veľrada mu ostane dlžníkom, lebo za nich vykonal špinavú prácu. Zomrel síce jeden človek – nevinný a vôbec nie nebezpečný – ale čo na tom, veď to bol len Žid, ktorým on, vznešený Riman, pohŕdal.

 

Záver dňa bol teda jasný. Keď si to Pilát všetko podčiarkol a zosumarizoval, politicky viac získal ako stratil. Vlastne nič nestratil. Áno, vydal na smrť človeka, ale chceli to Židia. On si svoje ruky umyl. Má ich čisté. Politika si to jednoducho takto žiada.

 

Pilát evanjelií je v umení politiky človekom rafinovaným, zručným a obratným. Avšak všetko, čo robil, robil len pre vlastný prospech. Pre dobrý politický výsledok. Jeho správanie nie je správaním človeka, ktorý je zaskočený nečakanou situáciou alebo unášaný zlosťou. Je chladnokrvný a po celý čas má situáciu pod kontrolou. Kompromisy, ktoré robí, nevníma ako osobné zlyhanie, oni sú výsledkom dôslednej kalkulácie.

 

Pilát nie je jediný, kto takto uvažuje. Pre mnohých je jeho správanie prijateľné, dokonca obdivované. Viacerí politici majú náchylnosť pokladať Piláta za nevinného človeka. Tvrdia, že v politike treba robiť rozumné kompromisy kvôli dôležitým veciam, vytvárať rozumné koalície, ak si to situácia vyžaduje. A ak cestou padne zopár princípov, čo na tom? Politika je už raz taká.

 

Inými vzormi politikov sú napríklad Tomáš Becket alebo Tomáš Morus, ktorého pápež Ján Pavol II. v roku 2000 vyhlásil za patróna politikov. Tí v mene politiky odmietali obetovať dôležité zásady. Nakoniec radšej ponúkli kráľovi vlastný život ako by mali zradiť pravdu. Pilát naopak obetoval pravdu, aby si zachránil život.

 

Možno si teraz trochu vydýchneme: „Ako dobre, že nás sa to netýka. My vysokú politiku nerobíme.“ Vysokú možno nie, ale každý z nás robí nejakú politiku. Na malom poli, na ktorom sa práve pohybujeme. Preto je na mieste otázka: „Akým som politikom ja? Kto mi je vzorom pre moje rozhodovania?“

 

v v v

 

            Tomáš Becket mal pred sebou skvelú kariéru. Bol blízkym priateľom a poradcom anglického kráľa a tento vzťah mu umožnil stať sa hlavou Cirkvi v Canterbury. Takto zastával dva najvyššie úrady v Anglicku – svetský úrad ako kancelár a cirkevný úrad ako arcibiskup. Neraz bol však akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi – ochraňovať viac svetské alebo cirkevné záujmy? Rozhodol sa. Nielen byť viac biskupom, ale byť ním celým srdcom. Odovzdal kráľovi svetský úrad a tým sa začala jeho osobná cesta na Kalváriu. Na jej konci stála kráľova otázka „Ktože ma konečne zbaví tohto obťažného kňaza?“, ktorú kráľovi rytieri pochopili ako zreteľný povel na násilné odstránenie biskupa.

            T.S. Eliot vo svojom diele Vražda v katedrále opisuje posledné slová Tomáša Becketa krátko pred jeho zavraždením: „Celý svoj život som čakal na smrť... Celý môj život prichádzajú jej kroky... Nie som v nebezpečenstve. Nebojím sa... Iba som blízky smrti...“

            A po zavraždení arcibiskupa Eliot ďalej opisuje reakcie biskupových kňazov. Jeden z nich hovorí: „Otče, opustil si nás, stratili sme ťa! Keď si už v nebesiach, kto nás povedie, ochráni, ukáže cestu? Cirkev leží v prachu – olúpená, znesvätená, osirelá... Na jej troskách budú stavať pohania svoj svet bez Boha ..“

            Druhý kňaz nato hovorí: „Nie! Lebo Cirkev, Božie dielo, je biskupovou smrťou ešte silnejšia, víťazná v protivenstvách! Upevnila sa prenasledovaním! Je zvrchovaná, dokiaľ budú ľudia pre ňu umierať!“

            Lepšie je trpieť pre pravdu akoby mala pravda trpieť pre nás. Aj budúcnosť kresťanstva je v jeho pravdivosti. Postoj vernosti čo len jediného človeka sa dotýka mnohých – Cirkvi i spoločnosti na stáročia, nikdy nebude stratený.

 

(zdroje: Milan Bubák, Dve vína, Komentáre k Novému Zákonu: Marek, Ján Chryzostom Korec, Rok nad evanjeliom)