Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

NEVERIACI TOMÁŠ

 

            Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

            O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri na moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“ (Jn20,24-29)           

            Možno sa však Tomášovi čudovať? Tá veta zo strany apoštolov „Videli sme Pána“ je akoby neúplná. Za ňou nemala byť bodka. Malo to znieť trochu inak: „Videli sme Pána, a preto sme plní radosti.“ Alebo „Videli sme Pána, a preto sa už nezamykáme.“ „Videli sme Pána, a preto už nie sme na smrť vystrašení...“

            Za vetou „Videli sme Pána“ nemôže byť nikdy bodka. Tá veta musí mať svoje pokračovanie. Po stretnutí s Pánom sa vždy má v živote niečo pohnúť, niečo udiať. A Tomáš to u ostatných učeníkov nevidel. Stále ostávali sedieť za zatvorenými dverami a tak ich našiel aj Ježiš, keď znovu prišiel medzi nich o osem dní. Nečudo, že Tomášova reakcia bola taká - „ak neuvidím, neuverím...“ Apoštolom totiž chýbalo svedectvo života.

            Aj nám sa to niekedy stáva. Povieme: „Boli sme v Lurdoch! Bolo to úžasné!“ Alebo „chodievam na svätú omšu nielen v nedeľu, ale snažím sa aj v týždni...“ „sledujem príhovory kňaza z internetu – sú perfektné!“ A čo ďalej? V čom som sa zmenil? Nestal sa pre mňa len prostriedok cieľom?

            Vážme si preto Tomášov, ktorí sú aj dnes medzi nami. Nemáme ich zvyčajne radi, lebo svojím spochybňovaním dokážu rozkolísať pokojné hladiny našej spokojnosti. Práve v tom však tkvie pre nás požehnanie.

 

             „Čo ste vo svojom živote naposledy zmenili? V priebehu posledného týždňa alebo počas uplynulého mesiaca? Po svätej spovedi? Viete byť konkrétni? Alebo budú vaše odpovede zakaždým len neuveriteľne neurčité? Hovoríš, že rastieš – v poriadku, tak povedz, v čom?“ Povieš: „Vo všeličom...“ „Fajn, tak povedz, ako?“

(Howard Hendricks)

 

ČO EŠTE VIEME O TOMÁŠOVI?

            Tomášovi odvaha určite nechýbala. Vyšiel spoza zamknutých dverí von, medzi Židov, zatiaľčo ostatní apoštoli sa báli. Podobne jeho odvahu zachytáva udalosť vzkriesenia Lazára, kvôli ktorému sa Ježiš nebezpečne priblížil k Jeruzalemu. Pri tejto príležitosti Tomáš povedal učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn11,16) Vyjadruje odhodlanie aj zomrieť s tým, s ktorým žil.

            Keď pri Poslednej večeri Ježiš povie pred učeníkmi: „Cestu, kam idem, poznáte“, Tomáš sa ozve: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Tým sa ukáže ako málo chápavý, hoci určite ani ostatní učeníci nerozumeli tomu, čo Ježiš hovorí - radšej však sedeli ticho, nepoložili otázku, aby sa oni nezosmiešnili. Tomáš tým, že prejavil svoju nechápavosť, vyprovokoval Ježiša ku krásnej vete: „Ja som cesta, pravda a život.“

            Podobne aj my častokrát nerozumieme. Príhoda s Tomášom nás však povzbudzuje, že Ježiš má zmysel pre naše otázky.

            Slovami „ak neuvidím stopy po klincoch a nevložím prst do rán a ruku do jeho boku...“ vyjadruje Tomáš dôležitú pravdu o tom, že od momentu vzkriesenia už nebude možné rozpoznať Ježiša ani tak podľa tváre ako podľa jeho rán.

            V histórii Cirkvi sa už medzi starovekými otcami viedli diskusie o tom, či Tomáš vložil alebo nevložil prst a ruku do Kristových rán. Dnes sa Cirkev prikláňa k názoru svätého Augustína, ktorý hovorí: „Nevložil. Lebo keby vložil, Ježiš by povedal: „Uveril si, lebo si sa ma dotkol...“, ale on povedal: „Uveril si, lebo si videl.““

            Keď evanjeliá opisujú vyvolenie Dvanástich, Tomáš je spomedzi všetkých apoštolov uvádzaný v poradí na 7., prípadne 8. mieste. Pri zjavení zmŕtvychvstalého Pána pri Tiberiadskom jazere je však už zaradený na 2. miesto, hneď za apoštola Petra. To naznačuje, ako ho udalosť, pre ktorú získal prezývku „neveriaci“, posunula vo vnímaní prvotnej Cirkvi vpred.

            Je tiež zaujímavé, že tento apoštol, ktorý patrí medzi najviac pokrivkávajúcich vo viere, nakoniec pri napĺňaní Ježišovho „choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium“ došiel až do južnej Indie – teda zo všetkých apoštolov najďalej. Berúc do úvahy hornatý charakter terénu, ktorý musel prekonať i rozličnosť kultúr, s ktorými sa stretol, možno povedať, že Tomáš musel byť človek pevného fyzického zdravia, dobrej psychickej kondície a určite mal i zmysel pre dobrodružstvo. Nehovoriac o tom, že putujúc toľkými krajinami nemohol odmietnuť učiť sa miestne jazyky.

            O žiadnom apoštolovi sa nezachovalo toľko spisov ako o svätom Tomášovi. Aj o svätom Petrovi máme zachované len Skutky svätého Petra. Zo života Tomáša však máme: Narodenie Tomáša, Tomášovo evanjelium, Tomášove skutky, Tomášovu Apokalypsu. Hoci sú všetky tieto spisy apokryfné, napriek tomu sú dôležité pre štúdium počiatkov kresťanstva.

 (použité zdroje: Benedikt XVI.: Apoštoli v podaní Mariána Bublinca pre Rádio Lúmen, príhovory Jána Majerníka: Po stopách apoštolov na východ od Jeruzalema)

 

PANE, PROSÍM, POMÔŽ MOJEJ NEVERE!

            Na faru prišiel jeden 15-ročný chlapec, ktorého otec ťažko ochorel a zomieral. Chlapec porozprával svojmu kňazovi: „Pán farár, dnes prišiel k nám na návštevu kňaz, starý otcov priateľ. Bol dlho s otcom sám. Pri odchode mi povedal: „Peter, teš sa, tvoj otec sa vyspovedal! "" Chlapec sa pozrel na svojho farára a spýtal sa: „Myslíte si, pán farár, že môj otec sa naozaj obrátil?“

            Kňaz ho povzbudil: „Tvoj otec bol čestný človek, iste by nebol predstieral vieru, keby ju opäť nenašiel!“ Vtedy chlapec povedal: „Od siedmeho roku sa modlím za otcovo obrátenie, a teraz, keď sa tak stalo, nemôžem tomu uveriť!“

            Kňaz neskôr k tomu dodal: „Od prvého svätého prijímania sa tento chlapec modlil za otcovo obrátenie. V nadšení viery bol presvedčený, že Boh ho vypočuje. Prešli roky. Otec sa neobrátil. Chlapec sa vo svojej viere unavil. Modlil sa však ďalej, zo zvyku, z dôslednosti i zo strachu, aby nebol Bohu neverný. Ale už nečakal zázrak. Keď sa otec naozaj obrátil, chlapec uveril posledný. Som presvedčený, že Boh ho vypočul už v prvej chvíli jeho modlitby, keď si prvý raz kľakol pred ním v dôverčivej istote svojej mladej viery. Keďže ho však Boh nevypočul hneď, viera chlapca ochabla.“

            A my? Ako veríme my?

                                                                       (zdroj: Ján Chryzostom Korec: Rok nad evanjeliom)