Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

              Ruský filozof a básnik Vladimír Solovjov (1853-1900) opísal príhodu, ktorá sa mu stala v jednom kláštore. Dlho do noci viedol dišputu s istým mníchom. Keď sa rozlúčili, bola už tmavá noc. Keď od starca vyšiel na chodbu, po niekoľkých krokoch musel ostať stáť. Ocitol sa v priestore, kde bola hustá tma. Zrazu si uvedomil, že nevie, do ktorých dverí má vstúpiť.
            Ani po dlhej chvíli nevedel nájsť dvere svojej cely, v ktorej ho mnísi ubytovali. A ani to si nepamätal, od ktorého mnícha práve vyšiel. A keďže nechcel rušiť nočný odpočinok, rozhodol sa stráviť noc na chodbe. Bolo mu zima. Začal sa chodbou prechádzať. A v momente, ako prvý lúč vychádzajúceho slnka osvietil chodbu, dvere svojej cely našiel.
            Pod dojmom tejto udalosti napísal: „Toľko ráz som v noci prešiel okolo dvier vlastnej cely, a nepoznal som ich. Podobne je to s nami, ktorí v živote hľadáme pravdu. Potrebujeme lúč Svetla, aby sme ju našli a prijali.“