VIANOČNÉ OBLÁTKY

            Čím som staršia, tým menej mám rada čas, ktorým sa približujú Vianoce. Sneh sa topí, všade je množstvo áut a ponáhľajúcich sa nervóznych ľudí, nič sa nestíha. Samotné Vianoce v mojom ponímaní nebývajú zlaté, ba ani strieborné, ale často hnedé a sivé. S pribúdajúcim vekom a skúsenosťou čaro Vianoc čoraz viac opadáva.
            S týmito myšlienkami kráčam ulicou do kostola. Aspoň tam na chvíľu spomalím. Občas mi síce myšlienky lietajú kade tade, ale i tak je to pre mňa vzácne zastavenie.
            Dnes má byť – ako kňaz v nedeľu oznámil - na konci omše nejaká pobožnosť, kde sa budú svätiť vianočné oblátky. Opatrne ich nesiem v taške, aby sa nepolámali.
            Vojdem do kostola. Zacítim starú známu vôňu – je to vôňa kadidla a dreva zmiešaná s jemným pachom stariny. Hoci nie je nejaký zvláštny sviatok, omša má slávnostný nádych. Kňaz nás v kázni vyzýva, aby sme sa pre najkrajšie sviatky roka nevrhali do víru nakupovania a príprav, ale aby sme sa na Vianoce pripravili predovšetkým vo svojom srdci. Áno, v tomto sa ukrýva pravý zmysel Vianoc, zakončuje svoj príhovor veriacim.
            Na záver obradov oznámi: „Pred tým, než vám udelím požehnanie, požehnám ešte vaše vianočné oblátky, ktoré ste si sem priniesli.“ Ľudia začnú vyťahovať z tašiek balíčky. Miništrant podáva kňazovi knihu a kňaz sa začne modliť modlitbu, ktorú zakončí slovami: „... a ja požehnávam tieto oblátky v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Ľud zborovo odpovie: „Amen.“ Kňaz vezme do ruky sväteničku, prechádza pomedzi lavice a vodou kropí prinesené oblátky. Ľudia sa chystajú vrátiť oblátky späť do tašiek, no kňaz, keď sa vráti k oltáru, vyhlási: „Ešte sme neskončili.“ A pokračuje: „Teraz všetci nalámeme niekoľko zo svojich oblátok a budeme sa deliť.“ A hneď ako názornú ukážku vezme do rúk dve oblátky pripravené na oltári, jednu pre seba, druhú podá miništrantovi. Obaja z nich kúsok odlomia a tieto odlomené kúsky si vymenia medzi sebou.
            Ľudia to pochopia. Začnú lámať svoje oblátky a s úsmevom si ich vymieňajú. Starenka podáva svoj kúsok chlapcovi v džínsoch, muž s unavenou tvárou ponúka úlomok mladej žene a praje jej pekné sviatky. Malé deti v laviciach oblizujú sladké kúsky, ktoré im dala mama.  Aj mňa niekto potľapká po pleci. Je to dievčatko, ktoré sedelo za mnou. Ponúka mi polovicu svojej oblátky. Usmieva sa a praje mi pekné sviatky. Aj ja zo svojej odlamujem kúsok a podávam jej ho. Pristihnem sa, že sa pri tom usmievam od ucha k uchu.
            Maličké kúsky vianočných oblátok akoby premenili srdcia ľudí v kostole. A ja, cestou domov, si uvedomím, že tieto sviatky predsa len nemusia byť šedé a hnedé. Radosť, ktorá sa mi rozlieva vo vnútri, mi naznačuje, že aj vďaka podobným maličkostiam môžu byť výnimočné.

(príbeh prevzatý z knihy Kvapky požehnania, autorka Barbora Jarinová, upravené)