Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

            VESELÝ BOH

 

            Veľmi dobre si pamätám na svoje „cigaretové fňukanie“. „Pane Bože, niečo s tým urob...“ naliehal som na nebesia. A to väčšinou vtedy, keď sa môj dobrý úmysel v podobe predsavzatia: „Tak toto je moje posledné žváro...“ ocitol po pár hodinách na lopatkách a ja som opäť, zahanbene, ale lačne a náhliac sa bežal si kúpiť novú krabičku Spárt, najlepšie tvrdých a rýchlo som si zapaľoval, aby mi v tom v poslednej chvíli nezabránila nejaká obzvlášť silná výčitka alebo dokonca ďalší dobrý úmysel. Po prvom slastnom šluku som následne ronil krokodílie slzy nad svojou úbohosťou. Proste komédia, i keď moja prosba prestať fajčiť bola svojím spôsobom úprimná.

            Ale stal sa „zázrak“ a ja som po viac ako po dvadsiatich rokoch fajčiarskej náruživosti a desiatkach márnych pokusov seknúť s tým naozaj prestal fajčiť. Ak to na niekoho nerobí dojem, tak to len preto, lebo netuší, nakoľko som v tom trčal.

            Pre mňa totiž fajčenie predstavovalo naozaj vážny problém. Neuveriteľne mi chutilo. Dalo by sa povedať, že zapálená sparta priamo dodávala rytmus mojim dňom. Pomáhala mi vyskočiť z postele, mobilizovala zvyšky mojich síl: „Ešte toto urobím a potom si zapálim...“

            Deň – to pre mňa boli pohodové chvíľky s cigaretkou a potom to ostatné medzi tým. Rád by som preháňal, ale žiaľ, bolo to takto nejako. Náruživí fajčiari mi rozumejú.

            Ale hlavne pre mňa fajčenie bolo neskutočnou stratou času. Keď som fajčil, tak som iba fajčil, dokonale som sa tomu venoval. Nedokázal som pri tom robiť nič iné - čítať, a dokonca ani premýšľať o čomkoľvek. Bolo to akési „holé fajčenie“.

            Z času na čas som prepadal bezradnosti z prehúleného života. Skutočne som netúžil skončiť s fajčením z ekonomických dôvodov, ani to nahlodávané zdravíčko nebolo prvoradé. Avšak toho času, kedy som nerobil nič iba fajčil – toho mi začínalo byť strašne ľúto. A to až tak, že ma to začalo desiť. To, čo so mnou dokázala tá malá rolka tabaku, to bol dosť silný tlmič sebavedomia. Aj preto som opakoval: „Pane, urob s tým niečo...“

            A Boží humor naozaj nemá chybu. Nebesá sa nado mnou zmilovali a naplánovali pre mňa detox. Boh naozaj vypočúva „božsky“: „Keď si ma k tomu pripustil, tak sa do toho dáme zgruntu, čo povieš, Satoria?“  

            Začalo sa to diať, keď som v snahe naučiť sa modliť vstúpil k mníchom do trapistického kláštora vo Francúzsku. Môj život bol zrazu obrátený naruby. Na vojne som počúval: „Smiech? Však ťa to prejde, Satoria...“ Ak si dobre pamätám, neprešiel. Zato po niekoľkých dňoch v kláštore po mojom smiechu neostalo ani pamiatky. Opustil som všetko, prišiel som tam za modlitbou. Neviem síce, čo som si tam predstavoval, ale viem, že to, čo som v kláštore našiel, by som ani v najhoršom sne neočakával.

            Pritom som bol veľmi milo prijatý, stretol som sa s priateľstvom, ústretovosťou, mal som strechu nad hlavou, jedlo i teplo. Tá hrôza, ktorou som prešiel, bola spôsobená stratou všetkých dovtedajších istôt. Dovtedy som proste vedel, ku komu zájsť, keď sa cítim nanič, mal som svoje miesta, na ktorých som dobíjal baterky, dokázal som si podľa vlastných potrieb preorganizovať úlohy a program. A zrazu nič z toho! Človeka „zovrel“ rehoľný rád a bez ohľadu na to, ako sa cíti – zazvoní sa, všetko musíš nechať tak a ideš, kam ti určia. Od rána do večera. Môžeš si hovoriť, že si do kláštora prišiel slobodne, z vlastnej vôle. Ale psychike to dá poriadne zabrať. Pamätám sa, ako veľmi som si prial, aby mi z domova prišiel list, že sa mám vrátiť, pretože som pre cirkev vo svojej krajine nenahraditeľný. Neprišiel...

            Na smiech som teda na niekoľko prvých dlhých mesiacov pobytu v kláštore zabudol.

            Až raz: jedného dňa, medzi kravami vznešeného plemena, keď som im rozhadzoval slamenú podstielku, som sa z ničoho nič začal chechtať. A to až tak, že som si k nim prisadol. Tam, na slame medzi dobytkom, som sa chechtal snáď tak ako nikdy predtým. A ako zmyslov zbavený som do toho vykrikoval: „Tak to je dobré! To je fór!“ Až vtedy, po mnohých týždňoch u trapistov, som si uvedomil, že ... ja vlastne nefajčím!

            Kravy na mňa hľadeli, na chvíľu prestali prežúvať. A pritom najväčšiu radosť som nemal ani tak z toho, že som bol zbavený dlhoročného zlozvyku, ako skôr z toho, že som opäť niečo pochopil – že mám tak veselého Boha. Stalo sa to v tej chvíli, keď mi došlo, akým spôsobom vypočul moje kňučanie týkajúce sa húlenia.

            Bože môj dobrý, to nemalo chybu! Radikálnejšie dokáže od fajčenia odnaučiť snáď len cintorín.

            Pavol v Liste Korinťanom dlho vypočítava, aká je láska. Ja k tomu pridávam: „láska je aj veselá.“ Tušil som to a teraz to viem...

 

(spracované podľa Karel Satoria, Povoláním člověk, str. 76-80, upravené)