SVÄTOSŤ V NAJÚČINNEJŠEJ PODOBE

            Thomas Merton, ktorý sa neskôr stal kresťanom, si vo svojej knihe Hora siedmich stupňov spomína na rodinu, u ktorej raz strávil prázdniny. Píše: „Upútala ma ich dobrotivosť a pozornosť.  Akí boli vyrovnaní! A pritom takí jednoduchí! Každý si ich vážil. Boli svätí v tej najúčinnejšej podobe – tým, že viedli obyčajný život nadprirodzeným spôsobom. Boli posvätení skrytosťou svojho života, obyčajnou zručnosťou, všednými prácami. Ale toto všetko spájali vo vzťahu k Bohu vo viere a láske.

            Byť u nich, to bol pre mňa poklad! K ničomu ma nenútili, a preto som ich mal rád. Často som chodil do lesa s chlapcom – synovcom tej rodiny. Kde-tu som vypustil z úst poznámku, na aké som bol zvyknutý na internáte. Chlapec si to všimol a opýtal sa ma, kde som si zvykol na taký spôsob reči. Cítil som sa zahanbený, ale páčilo sa mi, s akou vľúdnosťou prejavil svoj názor. A zdalo sa mi, že mi moju poznámku hneď odpustil...

            Nepoznal som zdroj ich vyrovnaného života. Až kým sme raz nehovorili o viere. Boli veriaci kresťania. Chcel som, aby argumentovali, aby vyvrátili moje ateistické presvedčenie, ale oni mi neodporovali. Pritom bolo pre mňa nepríjemné, otrasné a ponižujúce cítiť ich pokoj, tichosť a silu. Ako ticho stáli oproti mne s nevyslovenou obžalobou, že som ochudobnený o vieru, že neprijímam v živote to podstatné. Zdalo sa mi, akoby každú dišputu považovali len za stratu času – za prázdne slová, za príležitosť, aby som sa ja vynášal. Mňa to zhrýzalo! Nikdy som nestretol ľudí, pre ktorých by bola viera v živote takou vážnou záležitosťou! A ako ma mali radi! Za koľko vďačím týmto skvelým ľuďom? Raz to azda spoznám a budem môcť zaďakovať!“