RODINNÁ MODLITBA

            S manželkou sme sa vrátili zo seminára, kde sme boli povzbudzovaní modliť sa spolu ako rodina aj so svojimi malými deťmi. Rozhodli sme sa, že sa o to pokúsime. I keď sme si nevedeli predstaviť, ako na to, keďže ani jeden z nás nemal s takýmto typom modlitby skúsenosti, keďže ju vo vlastnej rodine nezažil.

            Spočiatku sme urobili viacero chybných krokov. Bolo ťažké vydržať tento čas s deťmi: „Už si konečne sadnite! Teraz buďte ticho! Zostaňte sedieť! Teraz sa budeme modliť!“ Keď deti počuli slovko „rodinná pobožnosť“, frflali a strúhali kyslú tvár. Aj my s manželkou sme boli vystresovaní a rozčarovaní. Skoro sme pochopili – takto to prebiehať nesmie!

            Hútali sme, ako deti pre rodinnú modlitbu nadchnúť. Ako hovoriť o dobrom Bohu a pritom ich nedráždiť! Niekoľko mesiacov sme strávili hľadaním vlastného štýlu, ktorý by vyhovoval veku i povahe našich detí. Ján mal vtedy šesť rokov a mal rád hluk a s nadšením modeloval. Štvorročná Sára naopak rada sedela pri nás, počúvala naše rozhovory, rada spievala a tancovala. No a napokon náš dvojročný Dávid – ako pri modlitbe udržať v pozornosti tak neposedné dieťa?

            Na čas sme našim „hrozným pobožnostiam“ urobili niekoľkotýždňovú pauzu. Začali sme si sami majstrovať hudobné nástroje. Zobrali sme kelímky od jogurtov, naplnili ich pieskom a drobnými kamienkami a zalepili ich. Nádherne pri trasení rapkali! Potom sme zbierali korkové štuple, prevŕtali do nich dierky a po dvoch sme ich upevnili klincom na držiak. To bol hudobný nástroj na udržiavanie rytmu.

            Ján bol pri zostrojovaní týchto vecí vo svojom živle. Na Sáru zasa prišiel rad, keď sme sa podľa nich pokúšali tancovať a spievať. Ukazovačky a jednoduché piesne. A tu už prichádzalo nadšenie! Prvú lekciu sme pochopili: deti nemožno do modlitby nútiť, treba im nechať priestor na sebavyjadrenie, ktoré je bežné pre ich vek.

            Boli sme povzbudení a zamýšľali sme sa, ako ešte môžeme deťom priblížiť biblické príbehy. Krátko na to sme spozorovali, ako sa nadšene hrajú s figúrkami z playstation. Opäť nám zaplo! Objavili sme novú zábavu – zahrať si s týmito figúrkami svadbu v Káne alebo Ježiša, ktorý chodí po Genezaretskom jazere. A s týmto naše deti nevedeli prestať! Ďalší raz sme domov dotiahli gašparkove divadlo. Raz mohla jedna figúrka znázorňovať Petra, inokedy Zacheja. Deti majú neskutočne veľa fantázie.

            A netrvalo dlho a deti sa sami začali preobliekať, aby zahrali biblické postavy.

            Aj my sme čím ďalej tým viac chápali, že biblické príbehy im nemusíme len čítať, ale aj znázorňovať. Napríklad pri príhode o uzdravení slepca sme uviazali Sáre i Jánovi šatku okolo očí. Keď sme prišli k miestu, kde Ježiš uzdravil slepca, dali sme im šatku dole. Pre nich bolo zrazu svetlo oslepujúce a naplno mohli precítiť, čo to mohlo pre Bartimeja znamenať, že konečne videl. Alebo keď sme čítali Žalm 91 „Kto pod ochranou najvyššieho prebýva...“, rozprestreli sme si v izbe veľký dáždnik a čupli sme si pod ním, aby sme im tak predstavili Božiu ochranu.

            Keď takto prežívame naše rodinné pobožnosti, rastie nadšenie nás všetkých – detí i dospelých. Modlitba – to totiž nie sú len slová a čítanie, je to akékoľvek iné (i netradičné) vyjadrenie, ktorým lepšie spoznávame Boha.

                                                                                                                      Eberhard Műhlan