ZAMYSLENIE VEĽKONOČNÉHO RÁNA

               V jedno veľkonočné ráno som si spomenul na zážitok spred rokov, keď som ešte študoval v seminári. Diakon počas svätej omše prečítal evanjelium a na kazateľnicu vystúpil rektor seminára s klasickým oslovením „Bratia a sestry!“ Povedal možno tri vety, keď sa k nemu stredom kostola pomaly začala približovať asi päťdesiatročná žena. Neobzerala sa na strany. Dívala sa na kňaza, až kým nezastala pred oltárom. „Ježiš druhý raz nepríde!“ zaznelo mocne z jej úst tichým chrámom. Povedala to raz. A potom znova. Znova opakovala svoje posolstvo, kým ju chlapi nenásilne neodviedli do sakristie. Nebránila sa. Povedala, čo chcela povedať.

            Dlho zneli jej slová v mojich ušiach. A ešte dlhšie v mojej duši. Musel som si dokonca odpovedať na otázku, či verím, že Ježiš opäť príde. Som rád, že som sa nad tým zamýšľal. Som rád, že ma to vyrušilo, vydesilo, rozochvelo a nenechalo chladným.

            Dnes, už ako kňaz v pastorácii, stále viac stretávam kresťanov, ktorých už nič nevyruší. A to nie je kompliment v zmysle, že majú neochvejnú vieru. Naopak. Stále viac za mnou prichádzajú kresťania len „pre servis“. Chcem pokrstiť dieťa. Chcem sa sobášiť v kostole. Chcem pochovať matku. Nič viac. Ba väčšina ani netuší, prečo je dobré krstiť dieťa a sobášiť sa v kostole. To mi však nevadí, som tu predsa na to, aby som sa s nimi o tom rozprával. Horšie je, že ich to nezaujíma. Chcú len ten krst, len ten sobáš. Ani náuku. Ani svedectvo. Ani osobné vyznanie viery. Ani dobrú zvesť. Iba ten „servis“.

            Želal by som si, aby nás Kristov prázdny hrob vyrušil. Ako ženy, ktoré našli odvalený kameň. Ako učeníkov, ktorí sa s ním stretli na ceste do Emáuz. Želal by som si, aby prázdny hrob dnes vyrušil každého jedného z nás z ľahostajnosti.