PEVNÁ PÔDA POD NOHAMI

            Po prednáške som bol pozvaný na faru jedným nadšeným pánom farárom, že pár jeho mladých ľudí by ešte chcelo pokračovať v rozhovore so mnou.

            Šesť mládencov, sediacich pekne v hlúčku. Šiel so na nich hneď zostra. Moje otázky sršali ako rakety. Ale odpovede mladých viazli. „Čo robíte?“ „Nič...“ „Plány?“ „Muzika.“ „Čím sa živíte?“ „Bývame u rodičov.“ „A čo robíte cez deň?“ „No, vstávame okolo obeda. Sadneme si do kaviarne. Poobede hráme nejakú muziku. No, a potom zasa kaviareň, tak asi do dvoch ráno.“ „A páči sa vám to?“ „Nie, je to otrava.“ „Vaši rodičia sú poľnohospodári?“ „Áno.“ „A pomáhate im?“ „Nie, to teda nie. Kravy? Ani nápad!“

            Títo mladí nosia priliehavé kombinézy a dlhé vlasy, vzhľadom sú úplne priesvitní. Zženštilé typy, prsty zbrázdené jedinou činnosťou – brnkaním na gitare. Už ich vzhľad vyjadruje otrávenosť, neistotu, zvädnutosť.

            „A čo podľa teba máme robiť?“ pýtajú sa ma. „Rozhýbať kostru, naučiť sa zarábať si na živobytie, keď sa vám už nechce študovať.“ „Nie je pre nás vhodná práca,“ „nechcem robievať nočné,“ počujem ich výhovorky.

            Pozývam ich, aby na štrnásť dní prišli k mojim mladým na statok do Provence. Zjavne ich to zaujalo. Dávam im svoju adresu, ale mám pocit, že tým to skončilo. Ale omyl: dvaja z nich mi napísali, že na dva týždne prídu medzi nás.

            Moji chalani už od začiatku na nich pozerali dosť udivene – asi ako sedliak, ktorý vopred vie, že tie ich ručičky na špinavú prácu nie sú.

            Preto všetci mládenci boli vyjavení, keď tí dvaja si vysúkali rukávy a začali makať. A tie kravy, o ktorých nechceli u rodičov ani počuť – tie tú našli tiež. Zhodou náhod práve bolo treba vykydať hnoj zo stajní! Videl som ich na záver dňa – s rozžiarenými očami, plných nového odhodlania.

            K tomu, že treba pracovať, ma rodičia viedli už od detstva. Práca – to je starodávna a večná hodnota, ktorej sa dnešným mladým tragicky nedostáva.

            Keď sa dieťaťu do ničoho nechce – ani do školy, ani do práce – to už väčšinou býva dosť neskoro. Tieto hodnoty by sme im mali my, dospelí, vštepovať, kým je čas, a nič im nedarovať. Pokiaľ možno čo najskôr – im umožniť, aby nohami pristáli pevne na zemi. Dajme tomu aj medzi tými kravami. To je základ.

(Guy Gilbert, Až do krajnosti)