LUCIANO PAVAROTTI – VIANOCE, NA KTORÉ NEZABUDNEM

            „Mal som 40 rokov. Bol som bohatý, na vrchole popularity. Množstvo práce a veľký úspech mi však ruinovali dušu. Dosiahol som všetko, čo sa dá, a predsa to vo mne vyvolávalo pocit nudy a nechuti. Prestal som si rozumieť s manželkou i dcérami.

            22.decembra 1975 som sa vracal lietadlom z Ameriky do Talianska. Už sme mali pristáť, keď pilot ohlásil, že je hmla a že pristáť nemôže. Urobil ešte niekoľko okruhov, kým sa pokúsil o pristátie. Nepristál však presne. Keď sa lietadlo dotklo nerovného terénu, krídlo sa nachýlilo a zlomilo sa na polovicu. Jeden z motorov vyletel ako z praku a druhý tiež odpadol. Lietadlo pokračovalo vo svojom šialenom behu, strašne nadskakujúc. Keď sa koniec krídla dotkol zeme, lietadlo sa otočilo okolo vlastnej osi a rozlomilo sa na dve časti.

            Vo vnútri bol strašný chaos. Ľudia kričali, plakali, volali o pomoc. V tú noc, keď som už konečne bol doma so svojou rodinou, zrazu som pochopil, aký vzácny je život, ktorý som dostal ako dar. Všetko odrazu bolo pre mňa dôležité: drevo v ohrade, psy, ktoré okolo mňa skákali, starý oblek, každý kút nášho domu. Nemohol som zažmúriť oka. Chodil som po miestnostiach v dome a pozeral sa na spiace dcéry. Nuda a prázdnota, ktoré ma už celé mesiace ťažili, úplne zmizli. Nasledujúcich niekoľko dní dovolenky som prežíval s eufóriou dieťaťa. Pomáhal som doma stavať betlehem a počúvanie kolied vo mne vyvolávalo rozcítenie a plač. Spolu s betlehemskou jednoduchosťou som dostal možnosť začať znova.“