OTESANČEK

            Otesanček (v českom origináli Otesánek) je česká rozprávka, ktorú napísal Karel Jaromír Erben. Je to (až hororový) príbeh, ktorý poskytuje deťom i dospelým bohatý materiál na premýšľanie – o prianiach, o rodičovstve a výchove, o nenásytnosti a jej následkoch.
            Námetom je príbeh manželov, ktorí boli dlhodobo bezdetní napriek tomu, že po deťoch túžili.
            Jedného dňa sa otec rozhodol pre utešenie svojej manželky vytesať dieťa z dreveného samorastu, ktorý našiel v lese. Priniesol ho domov svojej manželke a tá tohto Otesančeka uložila do kolísky a spievala mu. A zrazu Otesanček ožil a zakričal: „Mama, ja mám hlad!“ a mama hneď vyskočila a uvarila kašu. Otesanček ju v momente zjedol. Ale o chvíľu opäť kričí: „Mama, ja by som jedol!“
            Mama nemala doma nič nazvyš na jedenie, lebo boli chudobní, ale poponáhľala sa, požičala si od susedov peniaze, aby kúpila chlieb. Rýchlo odkrojila z neho Otesančekovi, aby bol spokojný. Ale zrazu ju niekto vyrušil a kým bola preč, Otesanček zjedol nielen odkrojený krajec, ale celý bochník chleba.
             A Otesanček stále kričal, že má hlad. Rodičia nestačili jeho stravovacie nároky uspokojovať, a tak nakoniec zjedol aj ich. A potom aj dievčinku z dediny, sedliaka s koňmi a vozom, pastierika s ovečkami. Udialo sa to vždy po tom, ako niekto reagoval na jeho veľké brucho. Otesanček dialóg vždy zakončil slovami: „A teba zjem tiež...“ A tak aj urobil.
            Ale mal smolu, že raz natrafil na babičku, ktorá sa ho nebála. Keď jej hrozil, že aj ju zje, ona ho napadla motykou a zabila.
            A následne z jeho otvoreného brucha vybehol otec i mamka i všetci ostatní, ktorí boli Otesančekom zjedení.
            Rodičia potom žili spokojne až do smrti a po dieťati viac nezatúžili.

            „Babi, čo to je?“ volali naše vnúčatá, keď objavili figúrku Otesančeka u nás doma. „No to je predsa Otesanček, ktorého vystrúhala vaša teta,“ povedala som. „O ňom jeden spisovateľ napísal rozprávku, ktorá hovorí o deťoch, ktoré si myslia, že musia dostať všetko, že na všetko majú právo. A tiež o tom, aké ťažké to môžu mať v živote rodičia, ak deťom všetko dovolia, čo si pýtajú a čo chcú.“
            „A povieš nám, babi, rozprávku o Otesančekovi?“
            A ja som začala rozprávať. Ako som opisovala Otesančekov príbeh, malý školák Kryštof zareagoval: „Ja som videl chlapca, ktorý na Youtube plakal, že jeho rodičia sú zlí, pretože mu nechcú kúpiť iPhone, a pritom všetci chlapci v triede ho majú! Že on má právo na to, aby ho mal tiež!“
            „Áno, vidíte, Otesančekovia žijú medzi nami!“
            A rozprávala som rozprávku ďalej až do konca. (Vždy mi na tejto rozprávke prišlo zvláštne, že keď babička Otesančeka zabila a všetci boli vyslobodení z jeho útrob, ako jeho rodičia veselo vykročili na cestu a s úľavou išli domov. A že už nikdy nechceli mať ďalšie dieťa. Pripadá mi to, akoby im na Otesančekovi ani príliš nezáležalo, keď ho nechali rozpáraného pri ceste... Možno si radšej zabezpečili psíka...)
            „Čo myslíte, deti, nenašlo by sa nejaké iné riešenie, ako Otesančeka zneškodniť?“ opýtala som sa.
            „Motyka je celkom dobré riešenie,“ odpovedal Kryštof. (Deti majú silný zmysel pre spravodlivosť, ale milosrdenstvu sa musia učiť.)
            Zamýšľala som sa nad tým, čo v tejto rozprávke nachádzajú dospelí. Mnohé páry sú bezdetné. A mnohé, medzi nimi i veriaci, si prostredníctvom reprodukčných kliník „zabezpečujú“ dieťa ako niečo, na čo predsa majú právo. Aj Otesančekovi rodičia si mysleli, že na to majú právo (i keď dedinčania ich na začiatku príbehu presviedčali o opaku) – a malý Otesanček prebral od nich hodnoty, ktoré u nich videl. Keď mal hlad, myslel si, že má právo naplniť svoju potrebu, zjesť čokoľvek, aj človeka. A preto svojich rodičov zničil Otesanček ako prvých. Bez súcitu, keďže neboli ochotní plniť ich potreby.
            Nenachádzame týchto príbehov v rôznych obdobách dnes veľa?

            Odohralo sa v jednej materskej škôlke:
            Vladko sa lúči so svojou mamou pri dverách roniac slzy veľkosti hrachu. Vymôže si od nej prísľub, že ak to v škôlke dnes vydrží, neminie ho odmena vo forme hračky alebo sladkosti. A len čo mama zatvorí dvere a odíde, utrie si akože slzy a víťazne zvolá: „A kúpi mi, čo chcem!“
            Tento už šesťročný chlapec hrá podobné divadielko už niekoľko týždňov. Jeho pani učiteľka, ktorá veľmi dobre vidí, ako drobec Vladko citovo ovláda a vydiera svoju mamu, pokúsila sa o niekoľko rozhovorov. Ako na strane rodiča, tak i na strane dieťaťa. Veľmi to nepomohlo – mamina v nej videla „leva“, ktorý vstúpil do jej osobného teritória a Vladko na ňu nechápavo hľadel s nevyslovenou otázkou, čo vlastne od neho chce? Až v jedno ráno prišiel s novým nápadom: „Chcem ísť do inej škôlky!“ Začal kričať už pri dverách.
            Mamina sľúbila, že začne vybavovať novú škôlku. A keď sa plač v rámci ranného divadelného predstavenia stupňoval, povedala, že tak urobí ihneď. Pani učiteľka sa ju snažila presvedčiť, aby sa neunáhlila. Veď pred niekoľkými mesiacmi prišla s podobným nápadom, keď Vladka prekladala z inej škôlky.
            Keď sa dvere škôlky zatvorili, Vladko opäť prišiel za pani učiteľkou a povedal jej: „A zasa mamka urobí, ako jej poviem...“

            Čo s toľkými Otesančekmi, malými tyranmi, ktorí chodia po našich uliciach? To sú tí, ktorým rodičia urobia všetko, čo im na očiach vidia, nestanovia im hranice. Ktorým nik nemôže preložiť steblo cez cestu, lebo inak je zle. Čo z nich nakoniec vyrastie? Nezjedia nás nakoniec?

(spracované podľa časopisu Rodinný život 04/17)