Svoje detstvo a mladosť som prežil v období komunizmu. Viacerí naši najbližší priatelia boli vo väzení, chodievali k nám domov kňazi, ktorí boli v päťdesiatych rokoch aj viac ako desať rokov zavretí za velezradu, rozprávali nám svoje príbehy a dávali nám strojopisom na preklepovom papieri písané pamäti a spomienky. Častokrát sme potom my chodili na návštevu k nim, mnohí z nás sme boli sledovaní a niektorí neboli pripustení k štúdiu.

            Onedlho po zamatovej revolúcii som sa ocitol v jednom francúzskom meste posadený v kresle a katolícki intelektuáli navôkol sa pýtali, aké to bolo za komunistov. Na ich tváre sa nepamätám, vybavujem si však ich moderné saká a decentné kravaty. Jeden z tých mužov si ma zrazu vzal za rameno a priateľsky mi povedal: „...il faut leur pardonner – je treba im odpustiť“. Druhý sa vecne pridal: „Áno, je nutné im odpustiť“.
            Opatrne som sa vo svojej nemodernej košeli zo socialistického obchodu vymanil z dosahu „priateľskej“ paže. Nechcel som byť nezdvorilý, ale predsa som mal potrebu im povedať: „Neviete, o čom hovoríte.“ Po prvý raz som tak stretol povestných ľavicových intelektuálov zo Západu, ktorí vôbec netušili, o čom komunizmus je.

            O niekoľko rokov neskôr som sa opäť dostal do francúzsky hovoriacej krajiny, tentokrát na štúdiá. V bruselskom dome nás bývalo sedem študentov piatich národností. Mojím najbližším priateľom sa stal Dorcy Rugamba z Rwandy. Po obede, keď sa servírovalo ovocie, si vždy brával pre neho exotické jablko, ja som zasa dal prednosť banánu. Rozumeli sme si spolu. Dorcy ako jediný z nás neštudoval teológiu, ale farmáciu. Do Belgicka prišiel s vlnou utečencov v roku 1995, rok po masakri v rodnej krajine.
            Ešte v roku 1994 žil Dorcy so svojou rodinou v Rwande a mal dve veľké nevýhody. Prvou bolo to, že jeho otec bol poradcom prezidenta. A druhou, že bol Tutsi. Jeho príbeh je veľmi jednoduchý. Dorcymu sa spolu s troma súrodencami podarilo včas skočiť do rieky a preplávať ju. Z úkrytu na druhom brehu následne videli, ako šesť ďalších súrodencov a obaja rodičia boli rozsekaní mačetami.
            Keď sme sa v kaplnke večer modlievali spoločne breviár a na záver modlitbu Otčenáš, všimol som si, že vetu „odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ Dorcy Rugamba vynecháva.
            Spomenul som si na francúzskych katolíkov s bodrou rukou okolo ramien a nikdy som si netrúfal Dorcymu niečo povedať. Ostatne – on o tom ani nikdy nehovoril. Či vlastne raz mi to vyrozprával, keď sme boli spolu len my dvaja. Prozaicky, bez emócií a bolo vidno, že pritom nechce ísť ani o milimeter hlbšie.
            Nikdy som sa neodvážil nič mu povedať. I keď sme mali k sebe ľudsky veľmi blízko a veľa sme sa rozprávali, nikdy viac sme nehovorili o masakre jeho rodiny a vynechanej vete v modlitbe Otčenáš.

            Každoročne cestujem so svojimi študentmi do Osvienčimu. Uvedomujem si, že ani my nikdy nebudeme schopní plne pochopiť, prečo Židia nechcú veci okolo holokaustu jednoducho uzavrieť a nechať tak, odpustiť, podať si ruky a nepripomínať si viac strašiakov minulosti. „Pre nás to nie je tak jednoduché“ – hovoria, keď ich chceme priateľskou pažou objať okolo ramien.

            Snažím sa večer pred spaním namaľovať rukou do vzduchu kríž a požehnať všetkým, ktorí sa proti mne v ten deň nejako previnili. Neznamená to, že na previnenie zabudnem. Kdesi hlboko v duši ostáva stále zaznamenané. Ale získavam od Boha pokoj. Pokoj aspoň pre seba, ktorému nikto v živote nijako výrazne neublížil.

                         (zdroj: Marek Orko Vácha, Neumělcům života, strana 157-162, upravené)