NEVYPOČUTÁ MODLITBA

            Zavreli nás. Po neúspešnom pokuse o útek za hranice Československa. Stále som dúfal, že budeme ako tí apoštoli, ktorých síce zatvorili, ale vyšetrili, prepustili a oni boli hrdí, že mohli trpieť pre Ježišovo meno. Väzenie zvnútra vyzerá celkom inakšie ako sa o ňom hovorí. Hlavne začiatok je škola, ktorú by som neželal ani najväčšiemu nepriateľovi.

            Leopoldovská samoväzba, známa ako Starý mlyn. Práve sa začala novéna k Panne Márii. Don Bosco o nej povedal, že kto ju uctieva, kto sa modlí deviatnik, dožije sa zázrakov. Mal som denne šestnásť hodín voľného času. Štyri kroky k dverám, štyri kroky k oknu. Jediný pocit. Som nevinný a mám právo na slobodu. Panna Mária to musí zariadiť. Nech ukáže, ako ma má rada. Deväť dní som sa k nej modlil. Úpenlivo, vrúcne, s dôverou. Ukáž, že si Matkou! Bol deviaty deň – a nič sa nestalo. Len na obed, na zemiakoch bol skutočný zelený list šalátu. Asi som sa zle modlil. To nie je možné, aby ona zlyhala. Veď od vekov nebolo počuť, že by voľakoho opustila, kto sa k nej utiekal. Iste som niekde urobil chybu.

            Musím začať znova. Medzi dvoma ružencami, predpoludním, v presný čas, presné slová, jasný úmysel a nažeravená viera. Keby som tam mal sviečku, prstom ju zapálim. Deväť dní som prosil, čakal na zázrak. To nie je možné, aby som tu zaživa umieral, v tomto hrobe, ďaleko od ľudí, opustený a tak sám. Posledné dni som sa tešil, ako sa otvoria dvere. Musia sa mi ospravedlniť. Stal sa predsa omyl. Ja sa nehnevám, odpúšťam.. Božie prisľúbenia sa musia splniť.

            Na deviaty deň, ešte som neskončil ruženec, zarachotil vo dverách kľúč. Radostne skočím do kúta, tvárou k stene, ťažký dupot čižiem, uterák na oči a bez slova ma dozorca odvádza do cely, kde sedel vyšetrovateľ. Ten sa však na moje prekvapenie vôbec neospravedlňoval. Naopak.

            „Viete, že ste veľký zločinec? Zaslúžili by ste si guľku. Zradili ste robotnícku triedu. Ako môžete prisluhovať Vatikánu, takej predajnej mocnosti? Viete, koľko má pápež zlata? Prečo ste sa dali zviesť?“ „Chcel som študovať saleziánsku teológiu.“

            Dozvedel sa, čo už vedel. Opatrne, aby som nikomu neublížil, som líčil priebeh úteku. Na celu ma priviedol, až keď sa stmievalo. Obed aj večera na zemi. Polievku som vypil na dúšok. Keď som všetko zjedol, spomenul som si – nepolepšiteľný idealista – na očakávaný zázrak. Moja modlitba musí predsa len mať nejakú chybu.

            Treba začať ešte raz. Aby som sa nepomýlil, budem tú istú modlitbu opakovať každý deň dva razy. Panna Mária má príležitosť ukázať, že je mocná. Až sa dostanem na slobodu, všade budem o tom rozprávať. „Len ostať verní, presní, poslušní. Ona vyslobodí naše duše z očistca, mňa vyslobodila, pomôže aj vám, len sa k nej vytrvalo modlite.“ Tak všetkých uisťoval sv. Bernard.

            Času som mal dosť. Vyšetrovateľ mi dal pokoj. Nikdy som sa sústredenejšie nemodlil. Hladný, vychudnutý, zabúdal som na okolie, dotýkal som sa hviezd. Keď som skončil novénu, nič sa nestalo. Ani len dvere sa neotvorili. Len som pocítil veľký pokoj. Takmer šťastie, že mi je dopriate takto žiť, porozumenie, že ak mám Boha, je to všetko v podstate jedno – vo väzení či na slobode, zdravý alebo chorý, chudobný alebo bohatý, úspech či neúspech.

            Po mesiaci som sa zmieril so situáciou. Učil som sa žiť v tom tesnom prostredí. Vyšetrovateľ sa mi vyhrážal temnicou, lebo som nepriznal ľudí – a mne to bolo už takmer jedno. Keď je človek osamotený, stále hladný a ponížený, ani smrť sa mu nezdá tak hrozná. Zdroj radosti, šťastia, pokoja som mal v sebe. On sa rozčuľoval, trieskal do stola, hľadal silné a sprosté slová, a ja som len pokojne čakal, kým ho to prejde. „Čo na mňa tak blbo čumíte?“ Na viac sa nezmohol.

            Všade naokolo, vpravo i vľavo, hore i dolu, podobné osudy. Režim, ktorý zúrivo bojoval proti modlitbe, vytvoril centrum najintenzívnejšej duchovnej obnovy.

(Anton Srholec: Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov)