MÔJ PES MA UČÍ ŽIŤ PRÍTOMNOSŤ

            Rímsky filozof Seneca neustále opakoval, aké je dôležité žiť prítomný okamih. Nepremárniť dni života tým, že budeme žiť v minulosti alebo v budúcnosti. V tejto súvislosti jeden muž povedal: „V prítomnosti ma učí žiť naša fenka Molly. Každý deň s ňou chodím von po svahu hory, pod ktorou žijeme. Štyridsať minút stúpame spolu na vrchol a potom zasa späť. Takto, pravidelne, už roky. Uvedomil som si ale zaujímavú vec: naša fenka má z týchto prechádzok omnoho väčšiu radosť ako ja! Mojím cieľom je vždy vystúpiť na vrchol a vrátiť sa naspäť.

            Pre mňa prechádzky nie sú niečím, čo by som si mal vychutnať, ale akousi povinnosťou. Podstupujem ich, aby som mal trochu pohybu a tak si snáď predĺžil život. Samy osebe nemajú pre mňa zmysel. Zato Molly si ich užíva! Keď sa stretne s iným psom, pozdraví sa s ním. Ak spozoruje niečo zaujímavé, hneď to musí preskúmať. Veľa času trávi „pričuchávaním k ružiam“, zatiaľ čo ja ju väčšinou pobádam: „Poď už, ideme ďalej!“, pretože smerujem k svojmu cieľu. Ona prežívala prítomnú chvíľu, ja som si ju odbýjal.

            Keď som si to uvedomil, povedal som si, že budem brať tieto prechádzky podobne ako ona. Od tej doby, ak stretneme niekoho zo susedov, zastavím sa s ním a porozprávame sa. Ak je hore pekný výhľad alebo ak vidím zaujímavý kvet, zastavím sa a vychutnám si ich. A ak mám to šťastie, že narazím na priateľa, urobím si čas, aby sme si povedali, čo je nové. Už mi až tak nejde o to, aby som dosiahol vrchol.“

            Aj my by sme možno mali väčšiu radosť zo života, keby sme sa naučili „privoniavať k ružiam“, a nie iba bezmyšlienkovite okolo nich prechádzať.