MILIÓN DÔVODOV K NENÁVISTI

            V našej rodine sa rozpráva príbeh, že náš prapradedko zanechal po sebe poklad. Jeden deň si v banke vyzdvihol milión, lebo chcel kúpiť velikánsky pozemok. Ale v tú noc po tom, ako si v banke milión vyzdvihol, zomrel. Ešte však milión stihol niekde ukryť.

            Po jeho smrti sa príbuzní rozhádali, lebo každý si myslel, že iný príbuzný sa miliónu zmocnil. Keď si niekto niečo hodnotné kúpil, jednotlivé vetvy nášho rodu ho podozrievali, že to pochádza z peňazí, ktoré dedko po sebe zanechal. Toľko ľudí z rodiny kvôli tomu prerušilo styky! Rodina sa rozpadla. Nastalo toľko dlhých smutných rokov. Toľko nenávisti. Toľko mlčania. Iba deti dokázali prežívať radosť, keď počas daždivých dní mohli preliezať starý statok a sa hrať hru Hľadanie strateného miliónu.

            A minulý rok? Ja, ako terajší dedič statku, som nechal vymeniť dlaždice v chodbe. A majster mi hlási, že keď nadvihol dlaždice, našiel toto. A podával mi novinový papier. Noviny z doby pred sto rokmi a v nich zväzok bankoviek. Spočítal som ich. Milión. Bol to ten hľadaný milión. V úkryte pod dlaždicou na chodbe, milión, kvôli ktorému sa naša rodina rozpadla.

            Mohol som niečo napraviť? Mal som obchádzať hroby tých, ktorí po sebe kričali, obviňovali sa, ohovárali? Mal som obchádzať hroby ich detí? Papieriky mi šelestili v rukách. Toľko zbytočnej nenávisti! Vzal som pero a napísal som niekoľko listov príbuzným a k listu som priložil pár neplatných bankoviek. Snáď nám dôjde, aké sú spory kvôli majetkom márne.

            Nikto nikoho neokradol. Iba sa vďaka zmiznutému miliónu naša rodina okradla o roky priateľstiev. Koľko radosti sme za tie roky mohli spolu prežívať namiesto nedôvery a výčitiek!

            Čo s tými neplatnými bankovkami? Občas niekomu niektorú z nich dám. Ako dar. Ako výzvu...

(zdroj: Eduard Martin: Ježíšek pro mne)