KRÍŽ ROZHODNUTIA

            Stretol som barónku pôvodom z Ruska, ktorá svoj život zasvätila černochom z Harlemu. Za tie roky, čo sa im venovala, prešlo cez jej ruky tisíce osudov, poznačených temnou mocou marihuany, ginu, šialenstva, hystérie, syfilisu. Tie pokrivené duše, ničené biedou a ponížením,  by boli vymazané zo zoznamu živých, dehumanizované, keby sa ona nesnažila vrátiť im ľudskú dôstojnosť. Robila to inak ako tí, ktorí len diskutujú o „rasovej situácii“ pri banketoch vo veľkých hoteloch, v ružovom oblaku tepla a hojnosti. Ona medzi týmito ľuďmi žila, nikdy sa neodťahovala od ich biedy.
            Rozhodol som sa, že ukončím svoju prácu v škole a odídem k týmto opovrhovaným černochom - žiť z toho, čo nám Boh v ten deň dopraje. Práca učiteľa už svoju užitočnú úlohu v mojom živote zohrala. Cítil som, že už tam nepatrím. Môj život bol príliš pokojný, moc bezpečný, nadmieru chránený. Nekládol na mňa nijaké požiadavky. Všetkým som disponoval sám, ničoho som sa nemusel vzdávať.
            Keď som to barónke oznámil, opýtala sa ma: „A ty neuvažuješ nad tým, že by si sa stal kňazom?“ Jej slová sa zaborili do ostrej rany. Áno, po rehoľnom živote a kňazstve som túžil. Nemohol som však zabudnúť na ten okamih, keď mi istý kňaz, ktorý vtedy zrejme nemal náladu na moje afektované výlevy a nestálosť, nešetrne oznámil, že taký precitlivený človek ako som ja sa pre život v kláštore nehodí. Odvtedy som bol presvedčený, že povolanie k zasvätenému životu nemám.
            O svojom odchode do Harlemu som povedal aj otcovi Thomasovi, františkánovi, svojmu nadriadenému. Trvalo dlho, kým prehovoril: „Hm, Harlem... Možno je to u teba len také nadšenie.“ Povedal som mu, že som o tom veľa premýšľal, modlil sa a že cítim, že toto by som mal robiť. Nasledovala ďalšia odmlka. Potom povedal: „A neuvažoval si predsa kedysi nad tým, že sa staneš kňazom?“
            Otec Thomas bol múdry muž, pretože viedol seminár a učil teológiu celé generácie kňazov. Určite by mi vedel pomôcť a poradiť. Ale pomyslel som si: „Nepozná môj prípad“ a nechcelo sa mi vyvolávať debatu a opäť všetko rozvíriť v momente, keď som sa konečne rozhodol pre prácu v Harleme.
            Ale o pár dní som sa stretol s ďalším bývalým profesorom, protestantom, ktorý sa ma rovnako opýtal: „A čo tá vaša niekdajšia myšlienka stať sa kňazom? Rozmýšľal ste nad ňou aj potom?“ To bolo za posledné dni tretí krát, čo na mňa nečakane dopadla salva rovnakej otázky, a tentokrát ma zasiahla poriadne hlboko. Povedal som mu: „Myslím, že Božia prozreteľnosť zariadila veci tak, že ste dnes so mnou o tom hovorili.“ A dodal som: „Ak niekedy do kláštora vstúpim, bude to k trapistom.“
            (Pred rokmi by som sa takého života bál. Bol som presvedčený, že dokážem žiť len v nejakej menej prísnej reholi. A o trapistoch som počul, že veľa sa postia - nikdy nejedia mäso ani ryby, len keď ochorejú. Živia sa dopestovanou zeleninou, syrom a podobne. Ja som mäso musel mať. Z rozprávania som si  vypestoval o nich dojem, že spolu vôbec nehovoria, iba mlčia. Taký život mi pripadal chladný a hrozný, ich sebazaprenie mi prišlo ako drastické, kruté a nadmerné odvrhnutie prirodzenosti.)

            Napriek trojnásobnej otázke som v nasledujúcich dňoch stále váhal. Nič nové u mňa. Vedel som však, že viac nesmiem otáľať. Musím prehovoriť s niekým, kto mi pomôže sa rozhodnúť.
            Bol štvrtok večer. Videl som, že v miestnosti františkána otca Filothea sa svieti. Myslím, že v celom svojom živote nebolo jediného okamihu, kedy moja duša cítila takú naliehavosť a tak zvláštnu tieseň. A predsa som nemal odvahu k nemu vstúpiť.
            Zato Boha som atakoval svojimi modlitbami. „Ukáž mi, čo mám urobiť... Prosím... Ak vstúpim do kláštora, budem celý tvoj... Len mi ukáž, čo mám urobiť...“ Začalo sa to schyľovať k nie dobrej modlitbe. Neurčité sľuby, žiadosť o znamenie.
            Zrazu som počul vyzváňať veľký zvon. Bol to zvuk zvona za najbližším kopcom, a mne sa pritom zdalo, akoby to zvonil do noci zvon trapistického kláštora vzdialený tisíce kilometrov odtiaľto. Ten vnem mi zobral dych a ja som sa musel opakovane spamätať, aby som si uvedomil, že onen zvon trapistického kláštora zvoní len v mojej predstave.
            Ten zvon akoby mi pripomínal, kam patrím. Akoby ma pozýval domov.
            Rozhodol som sa. Zaklopal som na dvere otca Filothea a vošiel som. Bol to koniec všetkej mojej úzkosti a váhania. Keď som mu predložil svoje pochybnosti, otec Filotheus mi povedal, že on nevidí nijaký dôvod, prečo by som nemal chcieť vstúpiť do kláštora a stať sa kňazom.
            V tej chvíli mi spadli šupiny z očí. A keď som spätne pozeral na svoje predchádzajúce trampoty a pochybnosti, jasne som videl, aké boli prázdne a márne. Ale už bolo všetko na dobrej ceste. Naplnil ma pokoj a istota.
            Napísal som do trapistického kláštora. A sotva som dostal odtiaľ odpoveď, že na Vianoce som u nich vítaný, prišiel mi poštou aj iný list. Obálka bola známa a hrozivá. Vedel som, že je to povolávací rozkaz na vojnu. Japonci napadli Pearl Harbor a Amerika sa ocitla vo vojne. Na chvíľu to vyzeralo, že Boh je ku mne úmyselne krutý. Kľačal som v kaplnke so zhúžvaným papierom a stálo ma to pekných pár vzlykov, kým som dokázal zo seba dostať: „Buď vôľa tvoja...“

                                                 (zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 271-293)