KRÁSA PODZEMIA

            Aj baník, ak má cit pre krásu, má občas príležitosť dotýkať sa nádhery. Skala v hlbinách nie je kompaktná. Často sú v nej veľké dutiny s vodou, kde kremeň a iné prvky skryštalizujú do nádherných tvarov. Neraz sme sa pri vŕtaní prerazili vrtákom rovno do vody. Vrták s rozšírenou vídiovou korunkou sa málokedy podarilo vytiahnuť, voda vytiekla, ale keď sme po odstrele prišli na dielo, tá nádhera! Ako keby v sklenárstve vybuchla bomba! Hromada rôznofarebných kryštálov! Lurdská Panna Mária nikdy a nikde nemala takú nádhernú jaskyňu ako u nás! Len my sme ju tam videli.

            Kryštály, ktoré ako vzácnosť ukazujú v banskom múzeu, sme my vo veľkom hádzali do hlušiny. Krása nás neživila. Nás živil len urán alebo výkon. Ale moje ruky sa dotýkali a moje oči videli to, čo je dopriate iba vyvoleným. Vyvetrali sme, usadili sme sa a pomodlili sme sa aspoň desiatok ruženca.

            Alebo sedíš pri stene, na ktorej je ako omietka jemná vrstva kaolínu. Je to biela hlina, s vodou sa mení na blato. Ale v tej vrstve kaolínu sú skutočné prasličky. Stena ako tapeta s tmavozelenými vetvičkami. Tisíc metrov pod zemou zbieram zuhoľnatené bylinky, z kaolínu urobím mištičku a kladiem do nej kytičku – pre vás, priatelia, ktorých mám rád. Z vďačnosti za vašu lásku a vernosť. Až budeme slobodní, to bude svet! Len dúfajme, chlapci! Toto dopustenie je ako zima v prírode. Uskromniť sa, pripraviť sa a opäť príde sloboda ako jar a my budeme siať.

            Moky je skúsený baník. Klincom pritĺka dosku, po ktorej budeme prechádzať ponad komín. No švacne sa sekerou po prste. Dakedy zdriemnu aj anjeli. Iní pri takej príležitosti preklínajú nebesá. Moky je umelec. Odhryzne z prsta odrazenú kožu, z rany sa mu valí krv, prstom ju vášnivo nanáša na bielu stenu. Nakreslí na stenu kríž. Krvácajúci Kristus namaľovaný vlastnou krvou. Kým sa mu postupne zavrie rana, padne ešte trochu farby na zem. Pár čŕt ako skaly a obraz je hotový. Kahany postavíme oproti stene, aby bola osvietená a žasneme. „Moky, ty keby si namiesto fárania študoval umenie, národ by mal umelca. Takto má iba umeleckého baníka.“

            A potom som zobral hlinu, prilepil na ranu, obviazal handričkou zo spodnej časti košele a – dnes máš voľno. Išiel dolu na chodbu, pritlačil nám vozíky, navaril nám čaj a pozval nás na návštevu k sebe. Prostredie uránových baní je sterilné. Nech sa akokoľvek porežeš od ostrých skál alebo poraníš, rana sa ti hneď zahojí.

            Vždy som si myslel, že hrdinské čnosti sú možné iba v kláštore. Tento kamarát mi zamiešal karty. Koncentračný tábor je miesto, kde ľudia kryštalizujú – tak ako táto Bohom stvorená hmota. Kto si nevytvorí podmienky, stáva sa hrubou hmotou, kto ale využije čas a priestor, môže narásť do nádhery. Tu všetka krása kryštálov a skália ide do komína. Veľké nedorozumenie tejto doby. Komunisti zničia toľko krásy, obetujú všetku slobodu, len aby dobyli rudu, aby boli mocní a bohatí. Poznajú len seba. Boh, naopak, pozná každého človeka.

(úryvok z knihy Antona Srholca: Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov, str. 100-101)