KEĎ SA MODLÍM ŽALMY

            Prečo je modlitba Žalmov dnešnému človeku tak blízka a zrozumiteľná, prečo ho Žalmy stále nanovo oslovujú, vysvetľuje biblista Klaus Westermann takto:

            „V Žalmoch sa prejavuje bezprostrednosť rozhovoru s Bohom – a to je umenie, ktoré my väčšinou ovládame chabo. Neozýva sa z nich zbožnosť driemavá, ospalá, ale naopak – je tam plnosť života, strieda sa tam sálanie i mráz. Je v nich nárek boľavého človeka, i jasavá chvála Božej dobroty, sú v nich tiché slová dôvery i výkriky zúrivej bezmocnosti, hovorí tu človek zbožne oddaný, ale kričí tu i srdce človeka rebelujúceho a bojujúceho.

            Všetko stvorenie, celá príroda sa Žalmami zvoláva k chvále Boha. A dnešný človek, otupený rachotom bežiaceho pásu, za ktorým monotónne pracuje ako jedna súčiastka stroja, ako odľudštený mechanizmus, ten tu počuje, že Boh ho vidí, oslovuje, že s ním a s jeho danosťami počíta v diele stvorenia. V Žalmoch poznávame, že naša existencia má svoj význam pred Božou tvárou.

            Celý žaltár sa nesie v dvoch základných tónoch – chvály a náreku. To zodpovedá dvom základným situáciám človeka – radosti zo života a ohrozeniu. Celý žaltár je veľký rozhovor medzi človekom a Bohom, do ktorého je vťahovaný každý, kto sa Žalmy modlí.“