Guy Gilbert vo svojej poslednej knihe Srdce v ohni píše o svojej ceste ku kňazstvu: „Keď som vo svojich trinástich rokoch oznámil svojmu otcovi, že sa chcem stať kňazom, našťastie práve sedel, inak by to s ním asi riadne seklo. Medzi svojimi pätnástimi súrodencami som bol zvlášť náročným dieťaťom a nikto ani nepomyslel, že by to mohlo byť viac ako len trafená myšlienka.
            Ani kňazovi som sa neodvážil oznámiť, že som pocítil silné povolanie ku kňazstvu. Mal som od neho „výsadu“ dva roky nechodiť na hodiny náboženstva pre hyperaktivitu, ktorá ma chytala v kostolných laviciach.
            V seminári som občas uvažoval, že cestu kňazskej služby opustím. Desať rokov som čítal, počúval a recitoval evanjelium. Pripadalo mi nádherné, fascinujúce. To, že som objavil jeho krásu, mi pomohlo, aby som vydržal. Zvlášť dvadsiata piata kapitola Matúšovho evanjelia: „Keď som mal hlad, rozdelil si sa so mnou o obed? Keď som bol pre teba cudzincom, otvoril si mi svoje dvere? Keď som bol v base, zašiel si za mnou na návštevu? Keď som bol chorý, priniesol si mi svoj úsmev?“ „Čo si učinil jednému z mojich najmenších bratov, mne si učinil.“ Túto pasáž čítam vždy s rovnakým úžasom. Ako mladý seminarista som bol z nej ohromený. Po šesťdesiatich troch rokoch vo mne roznecuje oheň... rovnako mladistvý.
            Lenže skoro som si všimol, že medzi tým, čo čítam a tým, čo vidím v živote niektorých svojich učiteľov, je priepastný rozdiel. Pripadal som si spútaný, zotročený často absurdnými a tvrdými príkazmi, ktoré ak som neuposlúchol, za trest som musel nekonečne pochodovať dokola s ružencom v ruke a so zákazom rozprávať sa. Hovorievali mi, že mám prežívať radosť, tú som však na tvárach tých, ktorí ma viedli, nevidel. Iní kňazi zo seminára však zanechali vo mne stopu na celý život. Svojím životom mi ukázali, že tú výzvu, ktorú mi dalo evanjelium, musím začať napĺňať.
            S rozochvením si spomínam na 3. júl 1965, keď som sa zmámený radosťou zveril do služby Cirkvi. Biskup sa ma opýtal: „Guy, sľubuješ, že celý svoj život zasvätíš službe Bohu službou lásky, službou druhým?“ a ja som odpovedal po latinsky: „Promitto.“
            Krátko po vysviacke som raz v noci kráčal prázdnou ulicou a na chodníku som stretol asi dvanásťročného chlapca. „Ako sa voláš?“ „Alain.“ „Mal by si sa vrátiť domov,“ povedal som mu. „Nechcem...“ „Prečo?“ „Dostávam najesť až po psovi z jeho misky.“ „Tak poď, nasadni!“ Nasadol ku mne na motorku. V tú noc ostal so mnou na fare. A ostal tam sedem rokov. Bolo to zložité. Ale nechcel som mu povedať: „Tak bež sa zasa najesť zo psej misky!“
            Najprv bolo medzi nami hrozivé mlčanie, ktoré trvalo asi rok. Nehovoril ani neodpovedal, len sa díval niekam ponad mňa a akoby bol stále v strehu. Každý večer sme spolu jedli. Jedného dňa som mu povedal: „Alain, prídem o deviatej. Urob kašu.“ Oneskoril som sa, a tak tú kašu o desiatej ohrial. A potom o jedenástej. Keď som o polnoci dorazil, spal s hlavou v tanieri. Bolo z neho cítiť pivo. A práve z tých alkoholových výparov a omámený spánkom prvý raz ku mne prehovoril: „Mal som sen. Blížila sa ku mne nejaká ruka. Tá ruka bola tvoja. Guy, ak sa na mňa vykašleš, je koniec...“
            Alain pozvoľna prevrátil môj kňazský život naruby. Stále odo mňa chcel, aby som pomohol niektorému z jeho kamarátov. A ja som pochopil – prišlo to ako „zjavenie“ – že moje miesto je medzi najzraniteľnejšími. To on ma zaviedol k svojim druhom z ulice a behom niekoľkých rokov urobil zo mňa vychovávateľa mladých na okraji spoločnosti.
            Keď som vstúpil do seminára, sníval som o tom, že zo mňa bude dedinský kňaz obklopený sliepkami a králikmi. Vždy som mal rád vidiek a jeho životný rytmus, mesto som nikdy neznášal. Dnes sa pri tejto spomienke usmievam. Alain a mladí z ulice ma zaviedli inam. Od tej doby sú mojou farnosťou ulice, väzenia, krčmy v jednej z najväčších metropol sveta! Neminie deň, aby som sa Bohu za to nepoďakoval.“