Saint de Exupéry rozpráva vo svojej knihe tento príbeh:
            „Zdvihol sa piesočný vietor púšte. Slnko nás strašne pálilo. Neskutočne nás trápil smäd. Konečne sme našli hlbokú studňu a spustili do nej muža. Keď sme ho vytiahli, omdlel, ale ešte stačil naznačiť, že studňa je vyschnutá. Muži padli na zem. Mnoho ich zošalelo. Obklopoval nás piesok ako búrlivá vyhňa tehlovej pece. Každým dvom z troch tiav som dal otvoriť bruchá a pili sme vodu z ich vnútorností.
            Vydali sme sa k studni El Ksour – možno sa zachránime. Po dvoch dňoch, ktoré ma stáli tretinu mužov, vrátili sa posli a hlásili: ,Studňa El Ksour je oknom k životu!´ Bol to sviatok! Čata pri studni stále spúšťala dolu stodvadsať metrov dlhý povraz, ktorý pomáhal zemi, aby nás znovuzrodila. Iná čata rozdeľovala vodu v tábore. Prechádzal som sa medzi svojimi mužmi a pozoroval som, ako ožívajú. Potom som zamieril nabok a a keď som bol sám, obrátil som sa k Bohu a modlil som sa: , Videl som, Pane, ako v jednom dni uschlo telo mojej armády a zas ako ožilo. Naše svaly sa osviežili a ponesú nás znova. A predsa, slnku stačila ešte hodina – a boli by sme zotretí z prachu zeme. My všetci a stopa našich krokov...´“
            Človek má v sebe smäd, presahujúci smäd po vode zo studne. Jeho duša je stvorená pre večnosť, a preto poznáva, že ciele a hodnoty tejto zeme ho nemôžu naplniť. Pýta sa: „Ako možno piť vodu života?“ a Ježiš odpovedá? „Kto verí vo mňa...“
            Benedikt XVI. ďalej objasňuje: „Kto sa zahľadí na dejiny pozornými očami, vidí prúd, ktorý tečie z Golgoty, z ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Ježiša cez všetky časy. Môže vidieť, ako sa tam, kde dorazí tento prúd, uzdravuje zem, ako sa pri ňom vzmáhajú stromy prinášajúce ovocie, ako z tohto prameňa lásky, ktorá sa darovala a stále daruje, prúdi život, skutočný život.“