VEDIEM DUCHOVNÝ ŽIVOT?

            „Vediem duchovný život? Je to, čo žijem, cestou k Bohu?“ Toto sú otázky, ktoré, niekedy dokonca i niektorým veriacim pripadajú smiešne či nepodstatné. Pritom sú to otázky kľúčové a aspoň z času na čas by si ich mal položiť každý.
            Pomoc pri hľadaní odpovede môže poskytnúť rozdelenie etáp duchovného rastu podľa Johna Wickhama. On ich uvádza celkovo dvanásť. Na otázku, kedy začína duchovný život, stačí popis prvých štyroch etáp. Tie ďalšie etapy sú už popisom priebehu duchovného života, ktorý má tiež svoju dynamiku, to už je ale iná téma.
            Prvou etapou je etapa hriechu. Človek, ktorý sa duchovne nachádza v tejto etape, neštíti sa takých vecí ako je klamstvo, kradnutie, nenávisť, násilie, smilstvo, cudzoložstvo... Na hriech má svoj pohľad a môže byť s ním dokonca vo svojom svedomí „vysporiadaný“. Chodí do kostola, priznáva sa k Bohu, snaží sa zachovávať isté pravidlá a k viere sa možno aj hlási, ale stále žije v hriechu. Neprišiel k poznaniu, že hriech je preňho katastrofou, a že vďaka nemu sa jeho duchovný život nehýbe.
            V druhej duchovnej etape už človek začína preciťovať bremeno svojho hriechu a začína cítiť potrebu pokánia. Začína mu byť jasné, že slasť hriechu je síce príťažlivá, ale znechutenie, ktoré potom cíti, je veľmi silné. Jeho osobne to degraduje. Kladie si otázku: „Kam by som šiel, keby som teraz náhle zomrel?“ Hľadá Božie milosrdenstvo, snaží sa dosiahnuť istý stav „pripravenosti“, aby sa „vyhol peklu“ a mohol „ísť do neba“. I keď sa táto etapa nazýva prvým obrátením, nie je ešte znakom duchovného života. Hlavne z toho dôvodu, že hlavným motívom obrátenia sa k Bohu je viac strach a vypočítavosť ako láska.
            Skutočným začiatkom duchovného života nie je dokonca, podľa Wickhama, ani tretia etapa. Ide o stav, kedy človek ľahko žije v stave milosti. Žije v súlade s Božími princípmi, pristupuje často k sviatostiam, hlavne k sviatosti zmierenia a Eucharistie. V živote takéhoto človeka je viditeľné rozvíjanie takých čností ako je viera, nádej, dobročinná láska. Vidno uňho vernosť vo vzťahu k Bohu, sebaovládanie, pokoru, úctu voči iným. Táto fáza je vysoko a nie je veľa tých, ktorí sa v nej nachádzajú. Teraz si mnohí položíte otázku: „Ak teda toto nie je duchovným životom, tak čo potom ním je?“
            O štvrtom štádiu duchovného rastu sa dá hovoriť až vtedy, keď človeka spaľuje veľký vnútorný oheň a túžba po Bohu. Nestačí mu to, čo už dosiahol, chce stúpať vyššie. Z celej sily sa snaží dosiahnuť čo najväčšiu jasnosť v tajomstvách viery. Kladie si otázky o Bohu, číta knihy, vyhľadáva rozhovory s ľuďmi, ktorých považuje za znalcov Božích vecí. Chce lepšie poznať Boha, zakúsiť ho, zjednotiť sa s ním. „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou.“ (Ž 42,1) Všetko ostatné v porovnaní s túžbou po Bohu sa mu javí ako menej podstatné.
            Kritériom úrovne duchovného života je teda otázka priorít a túžba po nich. V ktorej z týchto etáp sa nachádzam? Treba pripomenúť, že v živote sa etapy často prelínajú. No otázkou je, v ktorej sa nachádzam najčastejšie? Mám túžbu smerovať vyššie?

                                                                                                                        (spracované podľa homílie o. Milana Bubáka)